Bývame neďaleko školy, iba na dve zastávky metrom. Pracujem blízko školy, iba na dve zastávky električkou. Denne teda precestujem dvakrát dve zastávky dvoma dopravnými prostriedkami. A na oboch sú iní ľudia. Ani nie preto, že by išli odinakiaľ, skôr preto, lebo cestujú iným prostriedkom.

„Metráci“ sa veľmi netlačia. Vedia, že v špičke majú možnosť sa dostať k svojmu cieľu každé dve minúty. Ale „električkári“! Tí majú dosť naponáhlo. Je to tak riešené, že ani náhodou nie sú zladené príchody a odchody jednotlivých prostriedkov mestskej hromadnej dopravy, resp. na našej zastávke nie sú. Takže, keď sa vyhrnú ľudia z metra (a verte mi, že modrá húsenica unesie dosť veľkú masu v rannej a popoludňajšej špičke!), rozpŕchnu sa a časť, ktorá má nasmerované k električkám, s ovisnutou hlavou zistí, že akurát vtedy odišiel ich spoj a ďalší príde o päť minút. Poviete si, že to nie je veľa. No len si predstavte, že sa s tým stretávate každé ráno. Aj najväčšieho optimistu by to vedelo zroniť. Alebo ani nie?

Ja to robím tak, že sa nenechám zroniť. Znie to ako úlet zo samovzdelávacej publikácie, ale nie je to tak. Ide o to, že ak vyžarujete negatíva, tie vás obklopia a navalia sa na vás. Naopak, ak sa obklopíte úsmevom, ten sa vám vráti.

Skúsila som to vysvetliť aj synovi. Od kamarátky sme dostali plánovací rodinný nástenný kalendár. Asi aj z jeho názvu je jasné, že ide o kalendár veľkých rozmerov, kde majú svoju kolónku všetci členovia rodiny. Hneď sme začali zaznamenávať, čo všetko nás čaká tento rok. Je to samozrejmé, že sme najprv označili jarné prázdniny, ale potom postupne aj ostatné povinnosti. Je to fajn vecička: visí v kuchyni, je dosť veľká na to, aby sme ju nemohli prehliadnuť a keď všetko včas zapíšeme do patričnej kolónky, tak ani nezabudneme. Končilo sa jedno zamestnanie synovi, na ktoré už nebude chodiť, tak sa ma spýtal, či môže zaznačiť do kalendára aj to, že tam už nemusí ísť. Odmietla som a povedala som mu, že je lepšie si pamätať to, čo potrebujeme, ako to, čo už nepotrebujeme. A pochopil.

Tak je to aj s cestovaním. Tá električka nepríde ani vtedy, keď sa hneváme, len my budeme mať z toho zlý pocit. Ale keď sa obhliadneme okolo seba a pozrieme sa, čo nás čaká, budeme sa cítiť lepšie! Lebo najkratšia cesta je úsmev.

Eva Fábiánová