Mohla som mať šesť rokov, keď ma moji rodičia konečne pustili do kina. V tom čase sme mali kino aj v Santove. Predstavenia boli v sobotu v kultúrnom dome, týždenne raz, takže to pre našu dedinu bola vzácna udalosť.

Pred kinom sa stretávali mladší i starší a po predstavení ešte dlho debatovali o najnovšej snímke. Boli to už farebné filmy, a aj preto to bola pre nás veľká vec. Lebo doma sme mali iba čiernobiely televízor. Vtedy som si vždy mohla kúpiť aj slnečnicové semienka. Chuť pražených semienok je pre mňa dodnes spojená s kinom. A ich jedenie dalo vždy potrebnú kulisu k filmom. Aké filmy to boli? Väčšinou tzv. špagetové westerny, akčné a komediálne filmy. Divácky obľúbené. Lebo do kina sme sa chodili zabávať. Bolo to začiatkom 80. rokov a v našom santovskom kine dávali filmy Buda Spencera a Terenca Hilla. Napríklad Ak sa nahneváme, budeme zlí, alebo Banánový Joe ma dodnes zabavia. Stále počujem ich hlášky a v ušiach mi znie umelý pleskot faciek.

Potom som vyrástla, aj zo Santova odišla, aj do kina menej chodievam.

Ale vždy som sledovala články o týchto dvoch hercoch, lebo nejako sa spojili s mojím detstvom. Jeden z nich si už pochutnáva na svojej obľúbenej fazuli s cibuľou v nebi a tam rozdáva aj tie facky s umelým pleskotom. Spencer, vlastným menom Carlo Pedersoli, sa narodil v Neapole, vyštudoval právo, istý čas pracoval na talianskej ambasáde v brazílskom meste Recife, neskôr sa venoval športovej kariére – plávaniu a vodnému pólu. Svoje občianske meno si na umelecký pseudonym zmenil z úcty k americkému hercovi Spencerovi Tracymu a pivu značky Budweiser.

Keď zomrel, maďarské i slovenské noviny priniesli správu o jeho úmrtí na titulných stranách, kým talianske ju skryli do druhej alebo tretej línie informácií. A pritom vďaka nemu spoznali Taliansko filmoví fanúšikovia na celom svete.

Ja im ďakujem za tú úžasnú atmosféru, ktorú som mohla vďaka nim zažiť, za nespočetné množstvo faciek, bezstarostnej zábavy, a za to, že som spoznala chuť slnečnicových semienok.

Eva Fábiánová

Karikatúra G. Bacsu