Tak, ako ich kreslia deti na prázdny papier. Vždy nakreslia iba jeden dom a ten ozdobia a vyfarbia.

Obloha je jasná, pri domčeku je maximálne strom, prípadne zábradlie, ale nie často. Málokedy sa stane, že by dieťa kreslilo viacej domov. Podobný pocit mal aj fotograf Manuel Pita (Sejkko), ktorý dva a pol roka fotografoval vo voľných chvíľach osamelé domy na Madeire.

Manuel Pita je vedec, ktorý študuje umelú inteligenciu, kognitívne vedy zložitých systémov a sietí. V roku 2012 sa ako samouk dal na dráhu umeleckého fotografa a svoje výtvory z ciest zdieľa na sociálnych sieťach pod pseudonymom Sejkko. Meno je odvodené z typu japonského písma kanji a znamená „úprimné dieťa“. Zvláštnosťou jeho projektu Osamelé domy je, že domy zachytil mobilným telefónom a v ňom ich aj upravoval. Niekedy domaľoval farbu steny, inokedy zas sa musel vrátiť na to isté miesto viackrát, aby zachytil správnu modrú farbu oblohy. Takto vznikali vlastne fotografické kresby, ako keby ich maľovali/kreslili deti. Projekt bol zároveň aj sociálnym projektom, keďže v ňom autor skúmal vzťah medzi domovom a osamelosťou.

A prečo som si vybrala tento týždeň za tému práve tieto osamelé domy? Lebo koniec koncov týmito domami sme my sami. Možno je okolo nás rušno – tento týždeň si napríklad môžete prečítať úvod do problematiky 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, o jednej zaujímavej súkromnej zbierke ľudových krojov, o koncertoch, ale aj o spoločnom začiatku Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Ale možno, že práve medzitým sa cítime byť osamelí. Ako tie vymaľované domčeky Manuela Pitu z Madeiry: s krásnou jasnou oblohou, ale bez suseda, o ktorého by sme sa mohli oprieť. Boli to zaujímavé myšlienky, ale zároveň vás, milí čitatelia, musím uistiť, že nevidím tak čierno našu súčasnosť. Ba, myslím si, žijeme v dobe, keď sa máme o koho oprieť, keď máme komu klásť svoje otázky, keď nás počúvajú a zaujímajú sa o nás.

Nie sme žiadne osamelé domy.

Eva Fábiánová