Čoho? Ničoho. Keď sme pripravovali siedme číslo Ľudových novín, prvé, čo ma napadlo, bola práve veta v titulku.
Vo fašiangovej sezóne nikdy nie je dosť zábavy a plesov. Asi už naozaj každý dopodrobna vie, že fašiangové zábavy sa vytvorili jednak preto, aby dávali ľuďom možnosť na zoznamovanie a jednak z obavy. Báli sa tmy (tej sa bojíme asi viacerí), báli sa toho, že zima ešte dlho ostane, tak ju hlasným spevom a tancom odohnali a báli sa, že ostanú bez partnera, s ktorým by mohli zaručiť napredovanie svojho rodu.
My, ľudia 21. storočia sa (už?) týchto vecí nebojíme – máme vlastných démonov, s ktorými zápasíme v potrebných intervaloch svojho života. Ale aj my radi chodievame na veselice, kde vieme, že stretneme ľudí nám podobných – keď v ničom inom nie, aspoň v záľube zabávať sa. Máme šťastie, lebo si máme z čoho vybrať. Či hľadáme zábavu za bielym stolom, počas ktorej máme síce možnosť tancovať, ale nie je to nutné, až po zábavy takého typu, na ktorých, či chceme, či nie, musíme tancovať. Lebo hrá taká hudba. Alebo sú okolo nás ľudia, ktorí nás stále ťahajú na parket.
A nikdy nie je dosť ochrany záujmov malých, alebo inak povedané minorít, teda aj národností. Či ide o vysielanie televízneho programu v materinskej reči, alebo o uplatnenie pozitívnej diskriminácie pri prijímaní právnych predpisov. Len aby sme chránili naozaj všetkých. Aj tých, ktorí chcú tancovať, aj tých, ktorí tancovať nevládzu.
Eva Fábiánová