Hovorí sa, že biela vrana je špeciálny typ živočícha, ktorý sa nevyskytuje často. Bielou vranou označujeme aj rarity, ktoré nie sú časté, na ktoré treba upriamiť pozornosť. Vlastne ani netreba, lebo ony samé na seba upriamia všetku pozornosť.
Nuž, práve som rozmýšľala nad takýmito bielymi vranami, ktorých my, Slováci v Maďarsku máme veľa. Možno za to môžeme ďakovať maďarskému okoliu, z ktorého, či chceme, či nie, musíme nejako vytŕčať. Možno sme však geniálni do špiku kosti (uštipačná poznámka, neberte ju vážne).
Isté je, že musíme svoje schopnosti preukazovať v oboch jazykoch, často v oboch kultúrach a veľakrát v oboch tradíciách. No nikdy nezabúdame na to, čo je pre nás základné: náš jazyk, naša kultúra, naše tradície. A je to ešte dôležitejšie v súvislosti s nastávajúcou generáciou: naše deti, vnuci by mali cítiť, ktorý jazyk, ktorá kultúra a ktoré tradície sú pre nich základné.
Tieto až radikálne myšlienky ma napadli, keď som brala svojich synov do tábora v maďarskom prostredí. My sme sa lúčili – ako vždy – po slovensky a vtedy som si uvedomila, že počas letných prázdnin majú menej možností počúvať, hovoriť a používať slovenčinu, lebo v našej malej rodinke je slovenčina vždy prítomná.
Verím, že podobne je na tom viac slovenských rodín v Maďarsku. Lebo my sme tie biele vrany a keď chceme, aby aj v ďalších storočiach tu biele vrany boli, musíme urobiť niečo spolu.
Eva Fábiánová