„V ľudovom poňatí sa nimi volajú iba posledné tri dni fašiangov. Bohaté obmeny fašiangových ľudových zvykov sa koncentrujú na tieto tri dni. (...)

Začali sa v nedeľu popoludní a s prestávkami zábava trvala do jedenástej hodiny utorkového večera. Keď „odzvonili“ pôst, na niektorých miestach zahrali ešte pochovávanie basy“ – napísal vo svojom diele Výročné zvyky a ľudové hry Štefan Lami (Vydavateľstvo učebníc, 1984). A čo z týchto zvykov naši respondenti zažili, alebo čo si ešte z nich pamätajú, resp. aké sú súčasné fašiangové zvyklosti, o tom sa dočítate v našej ankete.

Aké boli fašiangové zvyky vo vašej lokalite?

Členka Organizácie komlóšskych Slovákov Zuzana Farkasová Bencsíková, Slovenský Komlóš

„Fašiangy sa začali po Vianociach od Troch kráľov. Tradičné jedlá u nás neboli, ale v každom dome sa pražili pampúšike a piratuty, ale niekedy aj herouke (sú to rôzne druhy šišiek, fánok). Najviac sa pražili na Krivú sredu (Popolcová streda). Čo sa varilo, to bola varená kukurica. Maková alebo medová. Robili sa masky. Cigáni sa obliekli a chodili po dedine. Ak nebol Cigán alebo chlap, tak sa obliekli ženy za cigáňov a chodili po domoch a vraveli: „Fašiange sa, pochabme sa...“ Tak sa parádovali, tancovali, potom ich ponúkali fánkami, alebo kukuricou. Aj moja mama takto chodila. Aj to viem, že ak voľakto na Krivú sredu chcel zarezať kura, tak to mohlo byť len jarabie, lebo malo čierne nohy. Keď sme my boli mladí, bolo veľa bálov. Chodili sme na maskabál. Pamätám sa, že sestra bola Maťko husiar, ja som raz bola Cigánka. Na týchto báloch boli ketrece a tam zamkýnali Cigánov a za forint ich mohli vymeniť. Taká paráda bola. Teraz chodíme na maškarný ples do Klubu dôchodcov, ale my sa nezvykneme prezliecť. Pampúšike pripravujem ešte aj dnes, lebo ich máme veľmi radi.“

Členka Speváckeho zboru Rozmarín Juliana Jeleneková, Dabaš-Šára

„Na fašiangy sa u nás kedysi robili šišky, lebo vtedy sa mohlo jesť mastné a šišky sa vyprážajú v oleji. Už na škaredú stredu sme si to nemohli dovoliť. Pravda, šišky chystáme aj dnes. Voľakedy sme mali na fašiangy aj tanec. V prvý deň bol tanec pre malé deti, potom pre veľké deti. Na druhý deň, v utorok, mladí tancovali a zabávali sa. O polnoci zazvonili a každý sa musel poberať. Chlapci, keď vyšli z krčmy von, rozbehli sa za dievčencami a ktorú dobehli, pomazali ju sadzami, počiernili ju. Museli sme sa schovať. Alebo tiež, ktorú chytili, uviazali jej klátik na nohu a potom s tým musela bežať. Keď som mala pätnásť – šestnásť, vtedy to bolo, veru, je tomu už šesťdesiat rokov. Mladí u nás sa pokúšajú obnoviť tieto zvyky, aj to dobre robia, ale my máme radšej kyselicu. To je dva týždne pred Veľkou nocou, keď je čierna nedeľa. S kyselicou chodíme po dedine, spievame, aj mladí idú s nami a nakoniec ju potopíme, nech je každý zdravý.“

Členka Slovenskej národnostnej samosprávy Mária Muškovičová Szabová, Tárnok

„V Tárnoku neboli fašiangové zvyky, azda len trojdňový fašiangový bál, kde hrala dychovka do tanca a ľudia sa zabávali vo viacerých podnikoch, zjednodušene, v krčmách. Ešte mamička mi rozprávala, že keď boli so sestrou malé a babička slúžila v Pešti, strážili v kuríne vajíčka, aby ich chlapci nepokradli. Okrem toho boli fašiangy časom žartovania, vzájomného uťahovania. Niektorí sa počiernili sadzami, iným vyložili na strechu ich povoz.“

Riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király, Mlynky

„Za detstva som zažila vozenie Šimona a Júdy. Na to sme sa vždy tešili a, našťastie, vtedy bolo v zime ešte zvyčajne veľa snehu. Ja som to zbožňovala, ako na saniach vozili Šimona a Júdu. Bolo to v poslednú nedeľu, na ostatok fašiangov, po malej omši, ako sme vychádzali z kostola, voz, alebo sane už tam stáli pred kostolom, alebo práve prichádzali od konca dediny, od cintorína. Potom v ten deň prešli celou dedinou, po každej ulici. Ľudia dobrovoľne napiekli šišky a čakali povoz na určitých, stálych križovatkách, aby ponúkli vínom, aj šiškami. Nebolo to organizované podujatie, ale bol to vtedy živý zvyk. Ešte do konca fašiangov v pondelok a v utorok povozili Šimona a Júdu aj po susedných dedinách, išli napríklad na Senváclav, potom aj smerom na Santov až po Perbaj. Maškarákov na fašiangy som nezažila, tých si pamätám z dní Mikuláša a Lucie. No a na báloch mali starší muži na golieri pripevnený pozlátený krušpánek (zimozeleň). To však viem už zo svojich výskumov, že pôvodne krušpánek pripevnili dievčatá svojim vyvoleným, teda mládencom v poslednú sobotu na ostatok fašiangov, keď si zorganizovali tzv. babí deň ako ukončenie priadok. Niektoré pôvodne fašiangové zvyky (súperenie, maškary) prežívali dlhšie v svadobných zvykoch.“

Členka Náboženského a sociálneho výboru CSSM Mária Galántaiová, Veľká Tarča

„Voľakedy začiatkom fašiangov, po sviatku Troch kráľov, ženy piekli pampúške, a robíme ich ešte aj dnes. Často varili i makovú kukuricu, to bolo typické zimné jedlo. Vo fašiangovom období vždy boli plesy, dievčatá už priamo z kostola išli na tieto bály. Ale nie v sviatočných sukniach (hodvábnych, alebo barchetových), ale v pigľuvankách. Vrchná sukňa nebola sviatočná, iba taká jednoduchšia, na ktorú nemuseli dávať veľký pozor počas tancovania, aby sa nezašpinila. A mali na sebe už aj topánky, alebo ich mali v taškách, lebo v zime chodili do kostola v čižmách, ale už do kostola išli tak, že boli pripravené na bál. Mládenci zohnali muziku, zavolali dievky, s ktorými ale išli aj ich mamy. Ony sedeli na bále pri múre a merkuvali na diovke. Dievčatá nemohli ísť s chlapcom na dvor, na to ich mamy dávali veľký pozor. Mali sme trubačov z Maglódu, Čemeru, alebo Malá a Veľká Tarča mala jednu spoločnú kapelu, všade boli vtedy bály, tak hrala u nás tá, ktorá bola práve voľná. Na maškary sa nepamätám. Moja mama mi však hovorievala, že na priadkach boli aj menšie veselice, zvlášť na Dolnom konci, alebo na Novom šore dediny. Bály trvali tri dni do Popolcovej stredy, potom bolo obdobie pôstu. Ja si ešte pamätám aj vynášanie Kyselice, ktorú spálili, takto sa lúčili so zimou. Dnes tieto zvyky už nežijú, do začiatku šesťdesiatych rokov ešte organizovali bály, ja som však bola veľmi mladá, nemohla som sa ich zúčastniť, ale pamätám si ich. Bály boli aj inokedy, napríklad na Katarínu alebo regrútsky bál v októbri, oberačkový v septembri a v lete boli viac ráz bály mladých párov a novomanželov. Na fašiangy sú u nás dnes maškarné plesy už iba v škole.“

Zástupkyňa riaditeľa ZŠ J. Beneho Emese Gimesiová Szokolová, Pišpek

„Ja som síce už nezažila tradičné fašiangové zvyky, ale členka nášho folklórneho súboru, kedysi aj informátorka Štefana Lamiho Julianna Uzáková mi porozprávala, že ona si pamätá trojdňové bály pred Popolcovou stredou. V nedeľu najprv išli do kostola na omšu, odtiaľ rovno na bál, odkiaľ sa vrátili domov na obed. Potom sa vrátili do kostola na uctievanie Najsvätejšej sviatosti a opäť na bál, ktorý trval až do utorka do polnoci, potom sa už začal pôst. Na fašiangy u nás vždy piekli pampúšky. Ja predpokladám, že na týchto báloch hrala jedna z rómskych kapiel, pretože v Pišpeku boli celé dynastie rómskych muzikantov, boli roky, keď v dedine boli až štyri kapely Rómov. V súčasnosti mávame maškarné plesy v materskej aj v základnej škole. Pritom v škole otvárajú bál vždy ôsmaci nejakým elegantným tancom, berú to veľmi vážne, pre nich je vystúpenie dôležité. Približne pred desiatimi rokmi sme začali v dedine organizovať podujatia s názvom Hudobné rodiny, raz k nám prišli zahrať aj potomkovia spomínaných rómskych hudobníkov, ktorí ale už nežijú v Pišpeku. Tohto roku aj my budeme mať v dedine trojdňové veselice, celý víkend pred koncom fašiangov. V piatok budú mať maškarný ples škôlkari, v sobotu žiaci školy a v nedeľu budeme mať spomínané podujatie Hudobné rodiny.“

Poslankyňa Slovenskej národnostnej samosprávy Helena Kucserová, Níža

„Kedysi patrili fašiangy k veselým sviatkom. Neboli síce maškary, mladí sa natreli sadzou a poriadne vybozkávali dievčatá. Tie len tak kvičali. Zábava bola sprevádzaná akordeónom a nie ako dnes. V tomto období sa páralo perie, na ktorom „chuligáni“ robili párajúcim ženám zle, napríklad medzi perie hodili kohúta. Veľa sa tam klebetilo, rozprávalo sa. V tomto období sa aj zabíjalo, aby sa naplnili komory. Nížanské ženy veľa piekli, väčšinou šišky a herovky.“

(ar-csl-etre-mb)

Foto: autori