Ja ich beriem ako malé a veľké. Malé sú tie, ktoré končia na päťku a veľké sú okrúhle.

Aj desať je okrúhle výročie, ktoré v sebe nesie zárodok dlhšej aktivity a dlhšieho života. V našom týždenníku pravidelne informujeme o rôznych (malých i veľkých) jubileách. Ale v 23. čísle vám, milí čitatelia, povieme niečo až o dvoch veľkých výročiach. Uplynulo 300 rokov odvtedy, ako Dolnú zem zaľudnili vtedajší zemepáni zväčša Slovákmi z horných krajov Uhorska. Tristo rokov je obrovská vzdialenosť v čase. Veď sa len zamyslime nad tým, ako dávno sme boli my sami deťmi, alebo na čo všetko sa pamätá naša rodina z dávnych čias.

A dve mestá – Malý Kereš a Békešská Čaba – si v tomto roku pripomínajú zakladateľov mesta. Kým v jednom z nich spomínajú neustále na slovenských usadlíkov, vďaka ktorým dolnozemské mesto mohlo vzniknúť, v druhom napríklad vydali ešte minulý rok knižku o histórii mesta, podobajúcu sa na spevník evanjelických Slovákov, ale v úvode ani slovom nespomenuli, že ho používali zväčša našinci.

V obidvoch mestách je silná komunita, hrdá na svojich predkov. Ale v jednom z nich postavili pomník zakladateľom bez slovenského nápisu. Ako keby si predkovia zobrali svoj jazyk do hrobu. A pritom nie, lebo archaická slovenčina, ktorá sa po tristo rokoch skoro vôbec nezmenila, alebo iba mierne, je prítomná v obidvoch mestách dodnes.

Dúfam, že sa podarí dôstojne osláviť tristoročnicu našich miest aj po slovensky a o slovenčine si nebudú myslieť súčasné vedenia týchto miest, že patrila iba Slovákom spred 300 rokov.

Eva Fábiánová