V záplave výročí, ktoré si v tomto roku na Slovensku pripomíname v tom najlepšom, ale aj horšom až tragickom, sa z pamäte vytratilo jedno z kľúčových a pre Slovákov na celom svete určujúcich.

Pričom v historickom kontexte vtedajšieho času, dovolím si povedať, až spásonosných. Pretože práve a najmä prostredníctvom jazyka, materinskej reči, preukazuje každý z národov svoju svojskosť, svojbytnosť a jedinečnosť z aspektu opodstatnenia svojej životaschopnosti na mape národov sveta. Pred 175 rokmi – 11. júla 1843, sa u Jozefa Miloslava Hurbana na evanjelickej fare v Hlbokom začala schôdzka hostiteľa, Ľudovíta Štúra a Michala Miloslava Hodžu o slovenskom spisovnom jazyku.

V haravare letných festivalov, ktorých je neúrekom počas predĺžených víkendov, ale už aj pre spomínané „predurčenie“, akoby viac emblematických výročí pre Slovensko a Slovákov (25 rokov našej samostatnej štátnosti, 100 rokov spoločného štátu Čechov a Slovákov, 100. výročie Pittsburskej dohody či Martinskej deklarácie, ako aj viacero pripomienok tzv. osmičkových rokov, vyúsťujúcich najmä časovo najaktuálnejším 50. výročím augustových udalostí 1968) sme, dúfajúc, že nevedomky, pozabudli na zdanlivo dejinne vzdialené 19. storočie.

V ňom ako majestát vyčnievajú pre nás osudové, a na slovenskosť i jeho rozvoj ako postulát zachovania identity i národnej pamäti Slovákov, dve výročia. Hoci každé s iným obsahom, dramatickosťou aj dopadom pre v tom čase krušne skúšaných Slovákov, ovplyvnili naše bytie aj vedomie. Kým ale revolúcia 1848 nevyslyšala túžby slovenského národa po sebaurčení, horlenie po vlastnej reči a jej naliehavej potrebe po päťdňovom „summite“ v Hlbokom v roku 1843 sa natrvalo a s ohromujúcim úspechom vpísalo do národných dejín (veď spisovnou slovenčinou odvodenou Štúrovým ponímaním používame dodnes).

Stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu pred 175 rokmi o podstate slovenského spisovného jazyka ako nevyhnutného životného nástroja na existenciálne právo a morálno-spoločenský a sociálno-národný nárok na opodstatnenosť pretrvania slovenskej identity v ťažko skúšanom časopriestore, trvalo iba päť dní. Ambicióznosť projektu, aby sme počin štúrovských veličín premietli do reči súčasníkov, trvá neuveriteľných 175 rokov!

Kiežby aj médiami na Slovensku i vo svete „nemasírované a neproklamované tiché výročie“ našej slovenčiny aspoň takto zarezonovalo. Ponúka totiž príležitosť ako uchopiť, pochopiť a vylúpnuť si do ľudskej, kultúrno-intelektuálnej i duchovnej výbavy to najužitočnejšie, najprirodzenejšie a najsúcejšie, čo v nás je. Tak v Slovákoch medzi Tatrami a Dunajom, ako aj za horizontmi našej spoločnej vlasti. Nech nás pripomienka o Štúrovi a jeho druhoch obohatí, povzbudí. Motivuje k zamysleniam. O sebe samých, o slovenskosti, slovenčine, o národe, našej minulosti, prítomnosti i budúcnosti.

Nie je nič ušľachtilejšie a v sebauvedomovaní aj logickejšie ako pri výročí zrodu spisovnej slovenčiny k osobnosti a výnimočnosti Ľudovíta Štúra sa vracať. A zajedno s ním aj hľadať harmóniu vecí a javov pozitívnych a nádejou i múdrosťou nás obdarúvajúcich. Napokon, jeden z jeho výrokov si obzvlášť nárokuje na stotožnenie s jeho jedinečnosťou aj dnes: „Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov.“

Ľudo Pomichal

Foto: noveslovo.sk –

– Detail dagerotypickej snímky členov slovenskej deputácie k cisárovi Františkovi Jozefovi I. v Olomouci 20. marca 1849. Vytvorili ju vo Viedni v ateliéri cisárskych dvorských fotografov bratov Angerovcov.
Stojaci zľava: M. M. Hodža, Ľ. Štúr, J. M. Hurban.