Keď som sa v podpilíšskych Mlynkoch narodil (1938), tam sa hovorilo len po slovensky.
A to aj napriek tomu, že už v roku 1888 miestna Školská rada pod vedením farára Jánosa Budaváryho (cirkevný predseda) a lesného inžiniera Gézu Prokopa (svetský predseda) rozhodla, že podajú vrchnosti žiadosť, aby nášho učiteľa Baltazára Kavana od začiatku nasledujúceho roka poslali do dôchodku. Prečo? Lebo tento učiteľ, ani napriek mnohoročným upozorneniam, aby sa už naučil hovoriť po maďarsky, tejto požiadavke nevyhovel. Odstránili ho. Týmto v našej slovenskej dedine slovenské vyučovanie zaniklo. Deti neovládali maďarčinu, a od r. 1889 ich vyučovali učitelia, ktorí neovládali slovenčinu! Nemali to ľahké ani učitelia, ale ešte ťažšie to dopadlo na deti. Na kríže a sošky svätcov všade sa písalo len po maďarsky v dobe, keď tým textom v našej dedine rozumel iba pán farár, učitelia a zopár úradníkov. Aj mená novorodencov a obyvateľov sa písali len po maďarsky, čím sa to samozrejme skomolilo. Eklatantným príkladom a dôkazom toho sú aj vyššie predstavené tabule, obsahujúce mená padlých v I. a II. svetovej vojne. Za normálnych okolností všetky krstné mená mali byť písané po slovensky: József – Jozef, István – Štefan, Gergely – Gregor, atď. Aj priezviská sa mali písať po slovensky: Bučanský, Blaho, Dušánek, Pavleňák, atď. Tak, ako to majú napísané na pomníkoch napríklad Slováci v rumunskom Nadlaku.
Treba ešte dodať, že situácia bola takáto nielen v Mlynkoch, ale aj v ostatných Slovákmi obývaných mestách a dedinách na území Maďarska. Príkladom nám môže poslúžiť aj senváclavský obraz na titulnej strane našich Ľuno. č. 28. Je to naslovovzaté vysvedčenie maďarizácie, zbierka skomolenín, fraška. Veď také FRANYÓ, alebo VRHOVINA, sú len falzifikáty pôvodných slovenských priezvisk: Fraňo a Vrchovina. Navyše to posledné v slovenčine je odvodené od slova vrch (hegy), kým ten maďarský variant (Vrhovina) je odvodené od slova vrh (dobás). Sú to dva odlišné pojmy. Túto odchýlku neospravedlňuje ani skutočnosť, že maďarčina nemá hlásku „ch”. Summa summarum, písať slovenské priezviská po maďarsky nielen že sa nemá, ale sa občas ani nedá. Je teda nesprávne túto prax vnášať do našich Ľudových novín. Hľa, kam až siahajú korene tejto deformácie písania slovenských priezvisk po maďarsky!
Ja tento článok píšem preto, lebo sa to v našich novinách z času na čas opakuje. Robia to síce prevažne jednotliví prispievatelia, no v redakcii by sa mali takéto chyby opraviť podľa pravidiel slovenského pravopisu. Nemali by ostať v textoch také mená, ako: Szlobodnyík, Gyurcsik, Vogyeraczká, Viszkocsilová atď. Sú to írečité slovenské priezviská a teda všade vo svete by sa mali písať po slovensky: Slobodník, Ďurčík, Voderadská, Vyskočilová… Stáva sa, že v maďarských menách nás prekvapia mäkčene (Piroška, Köteleš, Köleš), zato v menách Pljesovszká a Hubacsek nás prekvapuje maďarský pravopis. A to nekrášli naše noviny. Ja ich mám predplatené, rád ich čítam, veď sú to naše jediné celoštátne noviny. Vážim si ich a rád by som bol, keby ich tie vyššie vymenované (aj nevymenované) chyby a chybičky už neškaredili.
Gregor Papuček