Mala som 19 rokov a práve som skončila štúdium na VTEI (Vedecko-technické a ekonomické informácie) v Bratislave.

Bývala som v podnájme s dvoma spolužiačkami nad známou krčmou Fajka pri Kníhkupectve ruskej literatúry na Suchom Mýte. Bol august, škola už skončila, no my sme si ešte užívali v Bratislave slobodu bez rodičov. Ja som si navyše vybavovala letenku do Londýna, lebo s niekoľkými spolužiačkami sme sa rozhodli zdokonaliť sa v angličtine. Cez jednu anglickú agentúru sme si každá našli rodinu s deťmi v Londýne, do ktorej sme šli vypomáhať ako aupairky. Ich úlohou je dávať pozor na deti, keď ich rodičia nie sú doma, hrať sa s nimi, ráno im pomôcť s obliekaním, s raňajkami, aupairka je prakticky členkou rodiny, staršou sestrou. Stravuje sa s nimi pri stole a má svoju vlastnú izbu. Dostane dopredu dohodnuté vreckové, jeden-dva voľné večery a možnosť navštevovať večerný kurz angličtiny.

20. augusta sme boli u Františkánov, známej to bratislavskej vinárni, a plánovali sme našu cestu. Dohodli sme sa, že si pôjdeme vyzdvihnúť letenky. Všetky sme mali víza na pol roka. Dosť neskoro sme šli spať, každá do svojho brloha, ja nad Fajku. Po polnoci ma zobudil veľký hukot a v tom momente vtrhol do našej izby pán domáci. S veľkým švungom otvoril okno, ktoré viedlo na hlavnú ulicu, hukot sa ešte znásobil.

– Čo je to preboha?

– Poďte sa pozrieť!

Vyskočili sme z postele a otvorili druhé okno. Pod nami sa tiahol nekonečný rad tankov, hrkotajúcich po mačacích hlavách Suchého Mýta od námestia SNP smerom k Pražskej ulici.

– Čo sa to deje, pán domáci? Čo tu chcú tie tanky?

– Obsadili nás Rusi. Okupácia!

Hneď mi prebleslo hlavou, že do Anglicka asi neodletím. Do rána sme sledovali z okna tanky, nemalo to konca. Hneď na druhý deň sme sa my „Angličanky“ stretli na bojovú poradu. Keďže sme všetky mali platné víza, dúfali sme, že budeme môcť odletieť. Nuž, mýlili sme sa. Ako prvé totiž vojská Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, obsadili letiská, rozhlas a televíziu. Čo teraz? Znova bojová porada, kde sme dostali informácie, podľa ktorých sa letenka dá vrátiť, preplatia ju. My pôjdeme vlakom do Viedne, a odtiaľ ďalej. Len si musíme pohnúť, lebo onedlho uzavrú aj hranice a to by znamenalo koniec našim plánom. Dostali sme adresu, na ktorej sa vo Viedni stretneme.

Ja som ešte v ten deň odišla domov k rodičom, rýchle som sa pobalila a zahlásila, že idem do Anglicka z Viedne vlakom, lebo letieť sa nedá. Povedala som im, že letenku pôjde vrátiť môj priateľ a prinesie im peniaze. A už som fujazdila do Bratislavy. Podľa mňa, mojim rodičom ani nedošlo, čo sa to udialo a už ma nebolo.

Na hlavnej stanici v Bratislave bolo strašne veľa ľudí, ktorí sa chceli dostať preč z krajiny. Ja som prvým vlakom odišla do Viedne, kde som sa stretla s ostatnými kamoškami. Ony si so sebou vzali svoje slovenské letenky, keďže na poslednú chvíľu ich informovali, že s nimi môžu odletieť z Viedne. Ja som to šťastie nemala, čakala ma dlhá cesta vlakom. Jednu noc som musela prespať vo Viedni, takže mi zohnali adresu jednej rakúskej rodiny, u ktorej som mohla zostať. Boli veľmi milí a nápomocní. Ďalší deň ma zobrali na železničnú stanicu k vlaku do Londýna.

Vlak praskal vo švíkoch, ľudia sa tiesnili na chodbe, v kupé. Bolo tam veľa mladých ľudí, ja medzi nimi, sama, bez priateľov. Dostala som sa do kupé, kde sedela partia Angličanov a hneď sa ma ujali. Vtedy som ešte nevedela dobre po anglicky, nemčina mi šla lepšie. Oni však po nemecky nevedeli, rukami-nohami sme sa zato dorozumeli. Cesta bola strašne dlhá, nemala konca, takto dlho som ešte nikam necestovala. Spať som nemohla, takže keď sme konečne dorazili do belgického Oostende, bola som veľmi unavená. Tam sme sa nalodili na trajekt a plavili sme sa do anglického Doveru. To bol pre mňa horor! Mala som morskú chorobu, bolo mi tak zle, že som na mojich nových anglických kamarátov ­– slengovo povedané –skoro „hodila šabľu“. Strašne sa na mne bavili, posadili ma do ležadla na palube, do ruky misku, ak by som vracala. So smiechom a kva, kva, kva, lebo som vraj zelená ako žaba, odišli do bufetu. Ja som zostala na ležadle, stískajúc v ruke misku a oči som si neotvorila, až keď sme zakotvili. Pomaly som sa vzpriamila, otvorila oči, pozrela sa dookola a vidím, dvaja z mojich kamarátov na ležadlách s plnými miskami. Asi sa nemali prejedať v bufete. Dobre som sa na nich zasmiala. Bola som veľmi rada, že som sa s nimi spoznala, lebo mi vo všetkom pomohli, hlavne Ruth. Vedela, že idem do rodiny ako aupairka a zrejme ma nebudú čakať na stanici Victoria, lebo nevedia, že idem vlakom. Dala som jej ich číslo, ona im zavolala a vysvetlila situáciu. Povedali jej, nech mi chytí taxík a dá mu ich adresu. Budú ma čakať doma. Tak aj bolo, nechali si vysvetliť situáciu v Československu a začal sa môj nový život aupair s dvomi dievčatkami.

Neviem, ako by som bola celú túto cestu zvládla, nebyť mojich nových priateľov. Veď okrem Maďarska som predtým nikde inde nebola, keďže cestovať sa veľmi nemohlo. A okrem toho, chodila som do školy. Nanajvýš som šla cez prázdniny k tete do Dvora Králového alebo na Santov k babke. Toto bolo pre mňa jedno veľké dobrodružstvo do cudzieho sveta, s cudzími ľuďmi. Našťastie sme sa v Londýne všetky našli, takže sme sa stretávali a odovzdávali si informácie z domova. Tri roky som zostala v Anglicku, odkiaľ som sledovala chod udalostí.

Markéta Tóth Urbaničová

August 1968 v kocke

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a východonemecké vojská sa sústredili na hraniciach) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal následnú vojenskú okupáciu československého územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.

V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celej krajine (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristála prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Velil jej sovietsky armádny generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.

Vedúci československí predstavitelia Alexander Dubček, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom, avšak československá armáda na rozkaz ministra Martina Dzúra a potom aj prezidenta republiky Ludvíka Svobodu do bojov nezasiahla. Podpísanie Moskovského protokolu 26. augusta legalizovalo pobyt vojsk, čo následne znamenalo potlačenie československého pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (Biľakov pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.), ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (17. júna 1953) a Maďarsku (1956), kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne boli mimoriadnymi súdmi odsúdené na smrť ďalšie stovky ľudí, v ČSSR po invázii nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. Západné mocnosti rešpektovali jaltské dohody, takže ich reakcia bola deklaratívna.

Zdroj: sk.wikipedia.org

Foto: archív autorky, pravda.sk