Asi ste to už zažili všetci. Za jedným náročným podujatím ste dali bodku a už na dvere klope ďalšia akcia, na ktorej by ste nemali chýbať.

Mozgové závity začínajú rozvíjať plány, ako sa tomu vyhnúť. Môžete sa elegantne vyhovoriť na rodinu, nasadnúť do vlaku a terigať sa polovicou Maďarska, aby ste sa po polnoci dostali do vlastnej postele. Alebo sa rozhodnete zatvoriť dvere bytu, prehrabať sa archívom komerčných televízií a pustiť si niekoľko častí obľúbeného seriálu, pri ktorom ani nemusíte rozmýšľať.

Podobné scenáre sa rodili v piatok aj v mojej hlave. Lákala ma predstava preleňošeného večera. No ako to v živote človeka býva, objaví sa kopa drobností, ktoré vaše plány zmenia. Ešte som bola v škole, keď ma volali z vrátnice, že ma chce ktosi pozdraviť. Zvedavosť bola silnejšia. Kto len mňa môže hľadať? V aule stáli traja páni. Zoznámili sme sa pred tromi rokmi práve počas Klobásového festivalu. Jeden z nich, syn repatriantov, sa po rokoch rozhodol navštíviť rodné mesto. A odvtedy chodí každý rok a vždy privedie so sebou nejakého známeho. Dobre mi padlo, že si na mňa spomenuli. Opäť som ich zlákala na „klobasiádu“ na dvor Domu slovenskej kultúry s tým, že sa tam stretneme. Klamala som. Len som vtedy nevedela, či seba, alebo ich. Definitívne rozhodnutá ignorovať Klobásový festival som sa zavrela v byte a pustila sa do surfovania. No nevypla som telefón. Chyba. Vraj ma už dve hodiny v Dome čaká Libuška. Bývalá kolegyňa, teraz zaneprázdnená dôchodkyňa. Čo už, seriál počká. Myslela som, že dorazím počas najlepšej zábavy. Keď už teda mením plány, nech to aspoň stojí zato. No aké sklamanie ma čakalo, keď som sa dozvedela, že som hlavnú zábavu prepásla. Muzikanti z môjho rodného Prešova nemali zvládnutú logistiku a museli sa ešte v noci vrátiť domov. Stihla som si podať ruku aspoň s ich vedúcim. Vraj, čia som? Aký je svet malý, držala som ruku kamaráta môjho otca. Hudobníci odišli.

Nevadí, aspoň si poklebetím s Libuškou. Ale nepoklebetili sme si. Vždy sa okolo nej ktosi motal a ani ja som dlho nestála sama. Rad radom sa pri mne pristavovali bývalí študenti. Viem, že sa nepatrí počúvať cudzie rozhovory, ale keď hostia zo Slovenska chvália našich mladých, ako sa pri nich pristavia a ako pekne hovoria po slovensky, to sa nedá prepočuť. Sedela som pri stole s Vilim, Bencem, Szabinou, Ondrišom, Dušanom, Mišom, s Pribi... a vôbec som sa necítila ako v cudzine. Únava sa vytratila. Možno to bolo atmosférou, možno ľuďmi okolo mňa. Hlavný program síce skončil, ale cieľ podujatia sa napĺňal aj po ňom. Na dvore Domu ostali samí Slováci, či už zo Slovenska, alebo z Dolnej zeme. Ak sa ma najbližšie niekto opýta, koľko Slovákov žije ešte v Békešskej Čabe, tak mu poradím, nech neverí štatistikám, ale nech sa poriadne poobzerá okolo seba. Nájde ich všade tam, kde to žije. Na čabianskom trhu, na slovenských akciách, na „štrande“, v škole... Je príjemné, ak sa s vnukom môžete porozprávať v piatok na „slovenskej klobasiáde“ a s jeho dedom v sobotu na trhu. Dočerta so seriálmi, život píše najlepšie príbehy.

Zuzana Benková

Foto: Alžbeta Liptáková