Na týždeň som ostala bez hlasu. Teda aspoň dúfam, že iba na týždeň, keďže sa ešte neskončil. Mám zapálené hlasivky a lekárka mi predpísala striktné ticho. Ani šeptať.

Cez deň, kým som doma, sa to celkom aj dá, hoci ťažko presvedčiť ľudí na druhom konci telefónnej linky, že nežartujem a naozaj občas mám hlas a občas – väčšinou v strede slova – ho jednoducho stratím. Takže cez deň je všetko okej, ale keď prídu synovia zo školy, ťažko im vysvetlím, čo by som od nich chcela. Tak sme si vymysleli vlastný jazyk. Je trochu pantomimický a svojský. Ak chcem, aby na mňa dávali pozor, zatlieskam dva razy. Po privolaní skúšame, ako activity, vydedukovať, čo by som im chcela povedať, ale musím sa priznať, väčšinou zlyhám a zašepcem im, čo chcem. Je to milé, ale pre hlasivky nie najlepšie. Bez slov to pre mňa nejde.

Ako nemôžeme prejsť bez slov ani pri novom vedení Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti, zasadnutí Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy, novej iniciatíve v nácviku tancov a detských hier, stretnutí národnostných divadiel, ale ani besiedke pre nastávajúcich školáčikov, spomienkach na plesy či okrúhle jubileá, ako ani pri inštalácii nových evanjelických biskupov na Slovensku, či výročnej výstave insitnej maliarky, alebo pri popularite výstavy kráľa pop-artu.

A ani neprejdeme, lebo o tomto všetkom si môžete prečítať v terajšom čísle nášho týždenníka. Hoci aj bez hlasu.

Eva Fábiánová