Anketa o Najväčšieho Slováka, ktorú napriek masáže verejnoprávneho Rádia a televízie Slovenska prijala väčšina z masy s odstupom, ak už nie odmietavo, vyvrcholila.
Šacovalo sa často nemerateľné a neporovnateľné. Aby anketa s objavnými menami „najSlovákov“ na spôsob mačky vo vreci, teda sťaby „zsákbamacska“, zotrvala dlhšie v pamäti, jej finálový večer posvätili organizátori Sviatku práce. Lenže aj ten je dnes, keď väčšinu láka čo najrýchlejší bezprácny zisk, už viac symbolom.
S rýchlym zabudnutím, ako sa valí spod Tatier voda Váhom, aby splynula vo víroch dotykov s Dunajom, ktorý raz inšpiratívne, inokedy nostalgicky spája (našťastie neodlučuje) Slovač z pomyselných dvoch brehov v jednoliatosť odkazu historického vedomia našich predkov, aj „esemeskárske“ súperenie televíznych divákov v rolách spriaznených duší „výberovej desiatky“ preto pošlo het. Kde-tu sa však predsa vynorí spomienka na viac či menej vydarené debaty odborníkov, ale aj „kvázi expertov“ k jednotlivým osobnostiam vyvolenej desiatky.
Okrem iste nie lacného projektu BBC, zadováženého bývalým vedením RTVS, sa, našťastie, tu i tam vylupujú aj plusové ívery. Napokon, v stovke, v ktorej sa na primnohé osobnosti, žiaľ, zabudlo, kým iné sa v nej ocitli „nedopatrením“, si aj diváci ľahostajne prijímajúci anketu, mohli nájsť prímer, vzor, možno ašpiráciu k niektorým z veličín sa aspoň prirovnať. A ak anketa vtiahla do deja aspoň sčasti mladšiu generáciu, okrem poznania (mlaď na Slovensku o pýche národa v rôznych oblastiach nieto vajatá, ale neraz ňou až pohŕda!) v nich aj mohla prebudiť z (ne)vedomostných driemot o vlastnom genofonde. Fíha! Máme ku komu sa utiekať, naskicované obrazy zasluhujúce obdiv, túžbu prirovnať sa k tváram a činom.
Apropo. Vzory. Pretože najmä s nimi má môj pohľad v kontexte „Najväčšieho Slováka“ do činenia. Akosi sa vytratili z našich životov. Tie na dosah ruky, na dotyk, ako aj osobnosti, ktoré nás ešte v mladosti oslovili z kníh, výstav, dokumentov, ale aj z rozprávania už nežijúcich pamätníkov. Z čias svojho „junošstva“, dospievania, ale aj zo štyroch dekád žurnalistického virvaru si ich uchovávam v pamäti, ba aj priamo v srdci, desiatky.
Sledujúc ich príbehy, s mnohými sa aj zhovárajúc s perom či rozhlasovým mikrofónom, som si ich s bázňou vpustil do mysle. Aby som si ich pripomínaním okysličoval tvorivý krvný obeh a príbehy orámované ich názormi, tvorbou, myšlienkami. Aj ony, okrem priamych kontaktov s literátmi, výtvarníkmi, fotografmi, hudobníkmi, ozajstnými žurnalistickým osobnosťami, ale aj jedinečnými športovcami, politikmi, diplomatmi či celkom „prostými“ ľuďmi z davu, ma na diaľku, aj cez horizonty desaťročí a stáročí, nadchýnali a osviežovali.
Aj preto, viac sledujúc anketu skôr ako žurnalista, ma pohladilo na duši, že predsa sme na Slovensku národ kultúrny, kultivovaný a vedomý si úcty k veličinám. A hoci v trojzáprahu elitnej „Naj“ by som k Štúrovi a Štefánikovi priradil Dubčeka, viac ako konečné poradie pre niektorých „objektívneho“, pre iných „populistického“, ale aj vzdelávacieho, poznávacieho či napoly zábavného mediálneho tresku, pre mňa predsa len znamenalo trikrát podčiarknuté sebauvedomenie sa vo vlastnom životnom príbehu. Najväčšími Slovákmi preto pre mňa boli, sú a po celý život zostanú náš „apouka“ Martin Príbelský a moji starí rodičia z rodín Rikkovej a Príbelskej zapustivších v niekoľkých generáciách svoje korene na Pitvaroši.
Nebyť priľnavosti ku všetkému slovenskému, ich mozoľnatej statočnosti, s akou nabrali pred 72 rokmi odvahu a nastúpili medzi prvými do presídľovacích vagónov smerom do cieľovej stanice v Seredi vo vtedajšom Československu, neihrala by vo mne rýdza slovenskosť. Aby s celou rodinou vrátane mamičky, ktorej ide už na 87. rok, tu na Slovensku boli pre mňa impulzom na návraty k svojim koreňom, hrobom predkov.
Keďže v septembri tohto roku uplynie rovných 50 rokov, čo som ako chlapec prvý raz v živote na Pitvaroši emotívne obdivoval všetko dovtedy nepoznané (od hlbokých vyzametaných „garádov“ cez vysočizné postele s „nadýchanými“ páperovými vankúšmi a duchnami až po obrovitánske „gerege“, keď sa iba tri pomestili do fúrika...), už teraz snujem plán, s akou pokorou v jeseni pohladím náš a aj môj Pitvaroš!
Ľudo Pomichal