Vedela som, že v poslednom čase chorľavel, ťažšie sa pohyboval, ale netušila som, že náš telefonický rozhovor z 21. marca bude posledný.
Zaparkovala som pred jeho domom v Starom Budíne a pár minút pred dohodnutým termínom som mu zavolala: – Paľko, prišla som po teba, čakám tu pri vchode. Zroneným hlasom mi odpovedal: – Prepáč, ospravedlňujem sa, ale necítim sa dobre, nemôžem ísť. Smutná, ale s pochopením som sa sama pobrala do slovenskej školy na stretnutie študentov so slovenskými spisovateľmi v Maďarsku.
Moje spomienky na neho siahajú však oveľa hlbšie – do apríla roku 1977. Bol utorok po Veľkej noci. Po prvýkrát som nesmelo prekročila prah redakcie. Na úzkej chodbe šiel oproti mne urastený muž. Predstavila som sa – Od dnešného dňa tu mám podľa dohody s pánom šéfredaktorom pracovať. On na to: – Od dnešného dňa som tu šéfredaktorom ja. Volám sa Pavol Kondač. O chvíľu bude porada a predstavím vás kolegom. Zatiaľ si sadnite. Nuž tak sme začali v jeden deň – on ako šéfredaktor a ja ako novinárka, a pracovali sme spolu až do jeho odchodu do dôchodku.
Určite na neho nikdy nezabudnem ani ako na človeka zrasteného s pôdou, dobrého, precízneho gazdu a hostiteľa. Raz sme na čele so šéfredaktorkou Betkou Hollerovou Račkovou v spoločnosti novinárov a bývalých šéfredaktorov odcestovali na stretnutie s čitateľmi do Békešskej Čaby. Cestou späť, blížiac sa k Sarvašu, Paľo Kondač vyhlásil: – Pozývam vás ku mne, do našej chaty. Nemusel nás dlho prehovárať. Sotva som vošla do bránky, zrak mi spočinul na krásne obrobenej záhradke. Všetko vo vojensky rovných radoch, zem príjemne vlhká, nikde ani jedinej burinky, stromy precízne zastrihnuté – proste, ukážková záhrada. Podobne úhľadná, štýlovo zariadená bola aj chatka. Ale to najväčšie prekvapenie ma ešte len čakalo, a nielen jedno. Najskôr to bol pohľad na zvlnenú hladinu Kereša, ktorá potichučky oblizovala breh. Stačilo by urobiť pár krokov po drevenom mostíku a už ste sa mohli ponoriť do vĺn. Fantastické miesto na oddych. Ešte stále som sa nadchýnala pohľadom, keď domáci pán priniesol na tácke vzorne nakrájanú domácu „hrubú“ klobásu, voňavý chlebík a takisto domáce vínko. Len veľmi zriedka mi chutí pohostenie tak, ako u Paľa Kondača na jeho chatke. Prvý a posledný raz som mohla nahliadnuť do jeho súkromia. Odnášala som si nezabudnuteľné dojmy. Aj taký bol – žiaľ, už len v minulom čase – môj prvý šéfredaktor Pavol Kondač.
Vlasta Zsákaiová Držíková