Sú tomu tri desaťročia, čo ma cesty rozhlasového publicistu po tri roky vždy v júli, súc podmaneného folkloristikou, viedli na Akademický Zvolen. Dodnes je to skvostný sviatok vysokoškolských folklórnych súborov z domova i Európy.
V osemdesiatom ôsmom sa mi pritrafila nie všedná udalosť. Už v tom čase bard slovenskej filmovej a televíznej tvorby, majster Martin Ťapák, keď som mu navrhol obšírnejší rozhovor o podstate nášho „nepopísaného vlastenectva“ cez jedinečnosť slovenských ľudových tradícií, mi v huriavku recepcie riekol: „Veľká a vážna téma. Potrebuje aj inakšie prostredie, atmosféru.“
Dodnes si v mysli vybavujem návštevu u jednej z najrešpektovanejších osobností slovenskej kultúry. Vtedajší umelecký šéf Lúčnice Bohuš Bičan prevracal oči za volantom jeho roztraseného „žigulíka“, keď sme sa zrána driapali lazmi Poľania k Ťapákovej chalupe Na stožku. „Musíme stíhať,“ vravím mu. „Nahratý rozhovor načim ešte postrihať, mienim ho odvysielať ako súčasť živého vysielania zo Zvolena popoludní o štvrtej...“ I – stalo sa.
Majster Ťapák nás v nezvyčajnom čase prijal a v podmanivej vôni praženice s klobáskou a lahodného ríbezľového vínka sa rozplýval a vznášal, keď skúmavým a vážnym tónom blahorečil tajomstvá folkloristiky ukrývajúce a zajedno aj odhaľujúce pre nás všetkých viac ako si domyslíme. Tú júlovú sobotu som si dodnes zapamätal do detailov. Výrazov, emócií, slov a najmä ich významov. Bol to Martin Ťapák, a ja som mu za to dodnes vďačný, ktorý do záhybov mojej duše vtisol podvedome, avšak natrvalo a tuho obsah i dosah pojmu DEDOVIZEŇ.
Nie je to pláštik občasného okrasného či príležitostného prikrývania sa. Ani plachta štepeného národovectva. Posolstvá dedovizne sú vyznaním, naplnením ducha životného vnímania rodiny, blízkych, národa, nás Slovákov. V dedine, v ktorej žije slovenská reč, aj vo svete skrz-naskrz krajanskými komunitami. Aj preto, vnímajúc Slovákov mimo hraníc ich materskej krajiny, je pre nás všetkých dôležitý, vážny a posvätný sviatok 5. júla. Pamätný deň zahraničných Slovákov, ktorý sme si nepripomenuli iba v Bratislave (v Sade Janka Kráľa pri monolite z červeného mramoru z Tardošského lomu – daru Slovákov z Maďarska, ktorý tu leží od roku 2000 ako základný kameň potenciálneho Pamätníka zahraničných Slovákov, ako aj na Hlavnom námestí hlavného mesta všetkých Slovákov – v Bratislave koncertom „Sme jedna rodina“ zvýrazňujúcom krajanskú súdržnosť vo svete), ale hoci aj v Melbourne, v dotyku Dňa Slovákov v Maďarsku v Jači či inde v prostrediach Slovákov v Európe a zámorí. Hrdo, poctivo, bez pátosu. Aj s odvekou, pre nás Slovákov sťaby zakorenenou bázňou. Nuž ale – prečo by sme sa mali vzdať cnosti, ktorá nás štepí, nabáda, povzbudzuje. Hoci v zrkadlení odkazu „najpravejších romantikov“.
Hľa, čo napísal Ľudovít Štúr v Slovenských národných novinách v čísle 54, ktoré vyšli 3. februára 1846, v jeho znamenitom traktáte „Neopúšťajme sa!“
„Neopúšťajme sa, krajania slovenskí! Toto musí byť teraz heslo sväté nášho života. Aby sme sa ale neopúšťali, musíme mať pevnú, nezlomnú dôveru k samým sebe, pevnú dôveru k našim silám, k nášmu životu. Vtlačme si to jeden každý najhlbšie do srdca, vtlačme si jeden každý do duše tú pravdu svätú, že nikto nám k šľachetnejšiemu, k vyššiemu životu nedopomôže, jestli si nedopomôžeme my sami, že nikto nás od úpadku neochráni, jestli sa neochránime my sami. Balvan bez sily, čo by sa ako na nohy staval, skvacne len zase naspäť a prehodí sa, a za roveň tomuto i každý človek jednotlivý, každý národ. Táto pevná, nezlomná dôvera k nám samým, k našim silám, k nášmu životu vyslovená je teraz v našom najnovšom usilovaní, v usilovaní tom: vzdelať a povýšiť národ náš nárečím naším vlastným, rečou našou starootcovskou, rozviť a stvoriť samotvorný, samostatný život slovenský.“
Toľko teda náš Ľudovít Štúr. A čo my? Sme dôstojní tu a teraz, deň čo deň, v mysli aj duchu, jeho odkazu, ktorý vyslovila jedna z najrešpektovanejších veličín v histórii Slovákov pred viac ako 170 rokmi?! Aké súčasné aj úžasné, pravdivé aj inšpirujúce. Skúmajme a čerpajme zo žriedla slovenskosti a jeho rozmerov. Tie, ktoré nastavili Štúr, po ňom i Štefánik, ale trebárs aj režisér a umelec s neodňateľným prívlastkom „národný“, pretože on i jeho dielo patria všetkým nám, Slovákom – Martin Ťapák! Majme a nosme ich v sebe ako vzory, ktorým, ak už nie podobať, aspoň priblížiť sa oddá.
Ľudo Pomichal