Mestečko Liptovský Hrádok ako stredisko komorského panstva zažívalo koncom 18. storočia búrlivý rozvoj. Podmienilo to lesné bohatstvo a množstvo železnej rudy.
Prefektom tunajšieho panstva sa stal v roku 1795 František Wisner z Morgensternu, rodák z českej Smržovky. Bolo to dobré rozhodnutie. Za jeho „panovania“ povýšil cisár v roku 1805 Hrádok na komorské mestečko, zriadil prvú vyššiu lesnícku školu v Uhorsku. Dožil sa 91 rokov a zomrel v Bratislave.
My sa pristavíme pri jeho synovi Františkovi. Narodil sa ako nemanželské dieťa v roku 1804, preto bol pokrstený v Sásovej pri Banskej Bystrici. Matka sa volala Eva Hašková. Už o tri roky sa jeho otec priznal k otcovstvu. Syn František vyrástol na hrádockom panstve, študoval na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Koncom tridsiatych rokov opúšťa vlasť, pridáva sa k poľskému povstaniu (1831), po jeho porážke odchádza do emigrácie do Francúzska. Po roku 1840 sa nachádzajú jeho stopy v Brazílii, Uruguaji a Argentíne. V polovici 19. storočia zakotvil v Paraguaji. Ako píše historik P. Vítek: „V nasledujúcich rokoch preukázal svoje služby ako vojvodca, vojenský inžinier, geograf a historik. Ovládal niekoľko rečí – popri nemčine, slovenčine, maďarčine vedel aj po anglicky, francúzsky, španielsky portugalsky, latinsky, poľsky a ovládal aj miestny jazyk guarani.“
Juhoamerický a najmä paraguajský život Františka Wisnera si zaslúži vedecké i literárne spracovanie. Už v roku 1857 v paraguajskom kongrese odznelo, že Wisner „bol vyznamenaný, ako ešte žiaden druhý Paraguajčan, alebo cudzinec“. Bol vynikajúci topograf, úspešne velil vojskám, budoval vojenské pevnosti, ako architekt postavil kostol, budovu Colného úradu, palác pre prezidentovu milenku… Dlhé roky bol poradcom prezidentov.
Zažil aj viacero porážok, bol vo vyhnanstve i väzení. Napriek možnosti vrátiť sa do vlasti pod Tatry do konca života pracoval pre Paraguaj. Tam aj v roku 1878 zomrel.
Jozef Schwarz