„Pozrime sa do zrkadla času...“ / „Iba jedným smerom plynie ukrutný čas...“ „deň nie je nemý / začarovaný / čas stále beží / aj keď ty stojíš / na tejto zemi / všetko sa mení“ – takéto veršíky som dával na papier pred tromi či skôr štyrmi desaťročiami ako vraj „nádejný mladý básnik“.

Myslel som to možno vážne, no nie príliš, veď ako dvadsiatnik človek okrem lásky zrejme nič neberie doslova-smrteľne a závažne-záväzne. Pohrával som sa so slovami, skúšal a vymýšľal som, sem-tam sa mi občas aj podarilo čosi údajne celkom prijateľné zoštimovať, nijako som ale nemohol mať tú múdrosť, ktorú vlastnia naozaj len tí starší, životom riadne skúšaní. Áno, tí skutoční mudrci v tom najlepšom zmysle slova, ktorí už vedia, že to najvzácnejšie niečo v našom pozemskom živote je ČAS.

Na prahu nového roka si zvykneme priať „Šťastný a veselý...“, pritom namieste by bolo zaželať si skôr navzájom viac času, oveľa viac času na všetko to, čo dáva zmysel nášmu tu-bytiu, čo je pre nás, pre našich najbližších a pre naše užšie aj širšie okolie podstatné aj po desaťročiach. Pribúdaním rokov čoraz viac preciťujeme aj naozajstný význam slova zdravie. Už nám vôbec nie je do smiechu z onoho rozprávkového vzdychania starcov typu „Kde bolelo, tam bolelo...“, začíname chápať, čo-ako na staré kolená. Svet je už len taký: najedený lačnému, mladý starému, zdravý chorému akosi neverí.

Nemusí nás to tešiť, ale nestarneme len my, ak majú šťastie, neminie to ani iných, ba starneme nielen ako jednotlivci, ale aj ako kolektív. Pravda, mám na mysli najmä našu slovenskú komunitu v Maďarsku, ktorá by ako čarovný liek tiež potrebovala práve spomínaný čas. V nastávajúcom roku 2020 sa môžeme trocha nadýchnuť, nehrozia nám nijaké voľby (ani parlamentné, ani európske, ani komunálne, ani národnostné), zostáva nám aspoň rok aj na seriózne prípravy na sčítanie obyvateľstva, našťastie, v zdravom a pokojnom ovzduší.

Zaprajme si teda (komu čo treba) popri šťastí aj zdravie a čas!

Imrich Fuhl