Podaktorí možno nechápavo pokrútia hlavou, čo za optimista nás v krušných časoch ohuruje nápadmi súce skôr k sci-fi scéne. Veď aj z bratislavského nábrežia Dunaja, ktoré okrem pár venčiacich sa havkáčov tu i tam prehluší ľudoprázdny autobus mestskej dopravy, pôsobí clivé, priam bezživotné ticho, vari depresívnejšie než „značka“ týchto týždňov COVID-19. Nuž ale život predsa neustáva, pokračuje. Musí!
Raz je to už tak – súčasťou našej sociálno-spoločenskej, najmä však osobnostnej výbavy je danosť vyrovnávať sa čo najdôstojnejšie (v rámci zachovania ľudského rodu i zdravého sedliackeho rozumu...) aj s nástrahami, ktoré zaskočia ba šokujú čo akokoľvek vyspelú civilizáciu. A tak v okamihoch, na ktoré sme neboli nič netušiac nielenže nepripravení, ale podaktorí, až necitlivo „príčinliví“ politici na Slovensku div nevytvárali zdanie „vojnového stavu“, je viac ako podstatné zachovať si triezvy nadhľad. Pokoj v duši, čistú myseľ.
Zväčša uzamknutí vo svojich príbytkoch neprepadáme panike hraničiacej s davovou psychózou pri pohľade na televízne spravodajstvo z rôznych končín sveta. Nastavujeme si svoj svet vnútornej rovnováhy, mentálne vybalansovanej atmosféry blízkosti s našimi najmilšími – rodinami, deťmi, starkými, priateľmi a kolegami z práce cez telefón, skype, sociálne siete... Možností ako v zdraví prežiť a pritom sa načisto „nezblázniť“ je predsa habadej! Aj my na Slovensku zachraňujeme nielen našu vlasť, ale aj seba samých. Mysliac pri tom na štát, ktorý naozaj všetko nemôže stíhať, nekľajeme, neopľúvame, nehromžíme. A mohli by sme...
Lenže nastal čas činov, schopnosť prejaviť charakter, empatiu, prostú ľudskosť, ktorá, našťastie, z nás nevyprcháva vo dne – v noci. A tak celé rodiny šijú rúška (a s akou umeleckou fantáziou!), starším susedom – dôchodcom prinesieme nákup, popýtame sa, či ich niečo neťaží. Dodáme odvahu, pochválime za statočnosť, s akou odolávajú. A, prečo to osobne nepriznať, keď sa sem-tam uzavriem do seba, ako to mám vo zvyku, až mi oko zaslzí pri premýšľaní o tom, že dokážeme byť napriek zlobám sveta stále k sebe predsa aj dobrí, ústretoví, slušní, pozorní. Neopúšťajú nás ani city, naopak, ani nevediac odkiaľ, živíme s ohromnou energiou v sebe nádej. A tá, ako vieme, veď nás v tom vychovávali aj starí rodičia, nikdy neumiera.
Prirodzene, akceptujúc pri tom, verme že premyslené a napriek rýchlosti aj múdre (nepodliehajúce chytráctvu či nebodaj cynickému vytĺkaniu kapitálu, pretože tých paskudne potmehúdskych sa najmä pri biede dokáže vždy priživiť s priam supou motiváciou!) riešenia našich štátnych, vládnych a parlamentných (nevše)mocných, sme s optimizmom rozhodnutí nelamentovať. Čosi vydržíme, pretrpíme, veď nám nie vždy prajné osudy a časy na naše chrbty naložili toľko, že aj somárik by zatrucoval. Vraj má toho dosť, už sa ďalej nepohne. Ani na piaď. Zatiaľ čo my, keďže sme si osvojili Boží dar myslieť, tvoriť, prekonávať sa a v tom najlepšom vyhútať pre nás vždy nové blaho a dobro, ktorému je hodno potešiť sa, pookriať ním, opäť naberieme nový dych, túžby, plány, odhodlania.
Z prílišného umárania zvykne človeka pochytiť neželaný svetabôľ. A tak, ak som si dovolil v časti titulku pripomenúť kedysi ohurujúcu filmovú drámu „Deň po tom“ (The Day After, USA, 1983), známy katastrofický apokalyptický film nech nás neprivádza k pokušeniu vzdať sa povzbudzujúcich námetov a tém. Ba i ciest za zážitkami, novými poznaniami. Ba často nostalgicky popretkávanými okamihmi, ktoré sme kedysi dávnejšie v týchto prostrediach už precítili, nabažili sa ich slasťami.
Jeden z podobných motívov sa mi znovu a znovu vynára s mocnou ašpiráciou na „repete“. Vediac, že v tomto roku oželieme aj sviatky Veľkej noci, s nádejou sa mi vyjavuje letný slnovrat. A s ním aj plán, ktorý v sebe živím už tretí rok. Návrat na moje obľúbené miesta v Maďarsku. Odjakživa jedným z nich bol Balaton a návštevy jeho skvostných miest, zákutí, pláží, gurmánskych pôžitkov v čárdach. Krížom-krážom na výletných lodiach, ale aj celé okruhy okolo Blatenského jazera autom. Balatonfüred, Badacsony, Tihany... Ale to najpamätnejšie z čias mojej detskej mladosti sa predsa len viaže k pôsobivému mestečku Szántód, v ktorom sme navštevovali rodinnú vilu veľkého priateľa môjho nebohého otca.
Pevné puto s ctenými budapeštianskymi lekármi Jánosom a Editkou Sikovcami vzniklo v časoch ľútych, keď pod zástavou OSN pomáhali ťažko skúšanej a vojnou zničenej Severnej Kórei v 50. rokoch minulého storočia. Kým Maďarsko lekárskymi odborníkmi a celým personálom v nemocnici, ktorú vystavali v meste Sariwon, môj otec Ľudovít (teda Lali, ako mu vraveli mnohí jeho maďarskí priatelia), v rámci Dozornej komisie neutrálnych štátov OSN v rokoch 1954-1955 okrem vojenskej základne v Kesongu a priamo na demarkačnej čiare v Pchanmundžone na 38. rovnobežke pôsobil ako odborník na kontrolu rádiostaníc a radarovej komunikačnej techniky v oboch častiach prímerím po vojne rozdelenej krajiny.
Nie div, že s mojimi pribúdajúcimi rôčkami silnie vo mne preto túžba nielen po očarujúcom Szántóde, príjemnom zážitku po pár minútach plavby kompou do historicky fascinujúceho mestečka Tihany rozvoniavajúcim práve koncom júna festivalovou levanduľou, ale najmä po stretnutí so Sikovcami. Teda najmä mojimi generačnými druhmi a priateľmi z nášho detstva – Lacim a Róbertom, synmi láskavej manželskej dvojice Sikovcov, ktorá nás s úprimnou pohostinnosťou nie jedno leto prijímala v časoch, keď bol Balaton jedným z najobľúbenejších i najdostupnejších dovolenkových miest pre nás, Slovákov.
Tak už teda tušíte, prečo tá moja viera, že len čo spoločne zdoláme koronavírus, prídu znovu očarujúce a krásne chvíle aj „Deň po tom“?! Preto si tak vrúcne i v tieto ťažké dni a týždne želám – Szervusz, kedves Balaton!
Ľudo Pomichal