Už ste sa občas pristihli pri nutkaní predbehnúť čas? Okolnosti, ktoré od marca ovplyvňujú náš každodenný život, ma akosi primäli myslieť na to, že paskudný COVID-19 nedrieme. I na to, že druhá vlna koronavírusu (hoci práve v túžobnom dovolenkovom období!) je s uvoľňovaním obmedzení celkom pochopiteľne predo dvermi.

Keďže festivalová vôňa levandule v čarovnom mestečku Tihany na Balatone mi nebola súdená, s opatrnosťou zvažujem do vlasti mojich dolnozemských predkov iba ak nakuknutie cez Most Márie Valérie do čudesného Ostrihomu s gurmánskym pôžitkom nedeľného obeda. Ale príde možno i čas, aby som sa odvážil i nižšie – cez Pilíš, okolo Balatonu, až na Čabu. Skraja leta predsa len dám „koronavírusovému kalendáru“ ešte šancu, hútam si. Aj preto som sa rozhodol v júni vyslyšať „volanie srdca“ svojej domoviny, do ktorej útržkami zažitého s úľubou pozývam, ak im to milosrdenstvo času dopraje, aj našich Slovákov z Maďarska.

Naša vlasť je bohatá na príbehy z hlbočizných útrob zeme až po nebeskú melanchóliu. Stačí iba špendlíkom zapichnúť do mapy... A vybrať si. Koľkože rokov som dlhšie nepobudol v lone stredného Slovenska? V časoch novinárskej kariéry som s perom, mikrofónom či fotoaparátom prebrázdil po našich horách a dolinách naozaj na niekoľko ciest okolo sveta. Lenže, čo krajšie môže človeka postretnúť, ak sa sem navracia už nie pracovne, ale s túžbou voľkať si, oddýchnuť. Pritom dotknúť sa a spoznať mnohé z toho, čo mu vtedy nebolo súdené, alebo sa „zabudnutá krása“ vyjavila s objavovaním kedysi nedoceneného.

Iba útržkami prechodeného a inšpirujúceho počas desiatich dní, v ktorých som nielen pookrial, ale aj načerpal veľa povzbudivého. Najmä poznanie, že vďaka často aj pohnutej histórii, ktorá nám zanechala pečať tvorivého národa s príčinlivými vlastencami a osobnosťami svetového formátu, sa máme veru čím pýšiť. Mne to predostreli pochôdzky na trase Banská Bystrica – Zvolen – Slovenská Ľupča – Špania dolina – Hronsek – Kremnica. Sugestívne miesta zašlej baníckej slávy, hradných povestí v prírodnej scenérii, nadčasového duchovna v Božích chrámoch, ale aj trvalých slovenských odkazoch zapísaných dnes v Zozname svetového kultúrneho, technického a prírodného dedičstva UNESCO – to všetko znásobuje vedomie o výnimočnosti i netušenej cennosti, akými sme na Slovensku zahrnutí.

Z majestátu Banskej Bystrice, ktorá je vďaka Slovenskému národnému povstaniu nielen žriedlom moderných dejín Slovákov (a veď obďaleč, na evanjelickom cintoríne, stačí si mlčky uctiť Ladislava Eduarda Hudeca, skvostného architekta, staviteľa prvých mrakodrapov v Šanghaji a Ázii, spisovateľov a národných buditeľov Teréziu Vansovú a Martina Rázusa, literárneho kritika Alexandra Matušku a ďalších), je na skok do Slovenskej Ľupče. Vďaka ozaj vlasteneckému prístupu majiteľa železiarní v Podbrezovej Vladimírovi Sotákovi sa nad obcou (je rodiskom jedného z najvýznamnejších slovenských novinárov 19. storočia Daniela Licharda, hudobného skladateľa Tibora Andrašovana či jedinečného architekta Emila Belluša) v nádhere týči Ľupčiansky hrad. Jeho príbeh je aspoň tak unikátny, ako na hradnom nádvorí vyše 700-ročná lipa, pod tôňou ktorej vraj s obľubou sedával Matej Korvín.

A čo už pohľad na Nízke Tatry, ktorý sa vynára ako na dlani nad Špaňou dolinou? Kedysi v Uhorsku "pokladnica medi" poctená dnes zápisom v UNESCO sa v elegantnom múzeu rýdzo banskej obce prezentuje artefaktmi povestnej „španej paličkovanej čipky“ v historickej Klopačke (pretvorenej v rovnomenný pohostinný penzión), kým fasádu domu v susedstve typickej baníckej krčmy na útulnom námestí zdobí tabuľa nezvyčajnej školy rodáka zo Španej doliny – výnimočného ochraňovateľa slovenčiny, pána profesora Jozefa Mistríka.

K priehrštiu vnemov sa žiada pridať ďalšie. Veď zlatá a strieborná Kremnica s neďaleko uctievaným „geografickým stredom Európy“ v Kremnických Baniach sa okrem zápisu UNESCO pýši aj povestnou mincovňou, ktorá je vôbec najstarším závodom s neprerušenou výrobou na Slovensku! Aj mesto pod Skalkou, ktorú najmä v zime vyhľadávajú turisti a lyžiari na bežkách, má svoju exkluzivitu v prítomnosti. Nie je to iba festival humoristov a satirikov Kremnické gagy, ale aj koncerty vážnej hudby, ktoré husľový virtuóz, majster Peter Michalica, každoročne organizuje na nádvorí svojho rodného domu.

Kým júnové zážitky reportážne scelím do mojich Potuliek Slovenskom pre prílohu Lúč, nech je pre čitateľov „Ľudoviek“ návnadou prečo si zájsť do Banskej Bystrice, aj príbeh 295-ročného artikulárneho evanjelického kostola z dreva (stavbu chrámu, dnes na zozname UNESCO, bez jediného klinca, museli stihnúť za jediný rok!) v neďalekej obci Hronsek. Pri pohľade pred oltár si môžete predstaviť, ako tu v roku 1847 básnik Andrej Sládkovič povedal svoje "áno" hronseckej deve Antónii Júlii Sekovičovej, s ktorou tu uzavrel manželstvo.

Nože skúste predbehnúť čas, ako sa to podarilo aj mne. Pri troche šťastia si Slovensko užijete ešte predtým, ako doň vkročí druhá vlna koronavírusu.

Ľudo Pomichal