Od roku k roku, od kroku ku kroku, od hrobu k hrobu, od rovu k rovu. Od spomienky k nostalgii, od trúchlenia k nádeji. Ba ešte viac: v tichu vlastnej bázne, dotykom pohľadov oscilujúcich na pozadí prežitých príbehov s najbližšími, známymi ba i sťaby cudzími ľuďmi. V clivej blaženosti netušeného, no inokedy vedomého súzvuku duší.

Takto si odtŕham i tento rok posledné októbrové dni v kalendári. V očakávaní pomyselného pohladenia v melancholických dumkách. Zakaždým sa ma zmocňujú, keď sa mlčky zadívam na vyryté zlatisté či postriebrené mená, roky, odkazy či epitafy na náhrobných kameňoch, pomníkoch. Dvojdnie, keď sa aj v neskorý večer na cintorínoch vysvietených plameňmi sviečok akoby rozvidnievalo. Dušičky.

S pribúdajúcimi rôčkami sa pristihujem, ako, možno aj pod vedomým vplyvom postupného stíšenia, nenaprogramovaného spomalenia fyzického presúvania sa, aj v hlave mi ševelí pokojnejšími rozpomienkami. V šeleste pestrofarebného listopadu, keď kľučky na bránach cintorínov nestíhajú vychladnúť, sa takto navraciam aj k svojim. Rodným, najmilším. K tým, ktorí nám vždy najviac chýbajú. Ale aj k takým, ktorí vľúdnym slovom priateľov, spolužiakov, susedov či známych, povzbudili, obodrili našu myseľ, dali rozlet našim túžbam, zmysel činom.

V nemom tichu spomienok sa aj tento rok pristihnem – a je jedno či pri sychravom pohľade cez slzu na paletu zasrienených chryzantém alebo prítulnom plameni sviece v obývačke – pri „rozutekanom“ intímnom časozbere. Pri myšlienkach na milé tváre, nadosmrti zapečatené príbehy, puncované okamihy. Na ľudí, ktorí mi vyskladali chodník života. Žiaľ, nie všetkým bolo dopriate, aby sa po ňom aj dlhšie a ďalej prešli, načiahli sa k radostiam z potechy mojich plodov, o ktoré sa s obeťou a láskou až bezvýhradne pričinili.

Nejde všetkých vymenovať, ba ani ohraničiť či „prišpendliť” v historicko-geografickom rodinnom rozmere. Či už na mape, rozvetvených rodostromoch, genealogickej stope. Siahajú od severu na juh, pričom sú zvláštne i vzácne prepojené cez stáročia aj ekumenickými zblíženiami. Od Lutherovho nemeckého Švábska cez evanjelický slovensko-uhorský Novohrad, ktorý sa stmelil na rodovo úrodnej Dolnej zemi na jednej strane, na druhej zas v ustálení pútnikov po bitke na Bielej hore na katolíckom „maďarskom” slovenskom juhu. Nepochybne som bol „vymodelovaný” neobyčajnou esenciou génov...

Jeden je ale vždy najmilší, najvrúcnejší. Sprevádza ma celým životom. Po mojich predkoch z maminej vetvy moja slovenská Dolná zem, na ktorú, vždy keď sa len dá, prichádzam s pocitom, že o nej hádam už všetko viem. Ale ba! Dokonca aj kedysi slovenskosťou veľhlasný Pitvaroš, ktorý som, keďže nestrádam veľkorysosťou, nazval svojho času mojím „ňújorkom” (úsmevne občas pripomeniem, že tak ako v New Yorku má povestné číslovkami označené „Street”, aj Pitvaroš mojich prastarých a starých rodičov Príbelských a Rikkovcov, aj mojej mamičky Márie a jej bratov, mal „prvú, druhú ulic” i ďalšie... naši bývali na štvrtej, dnes Kossuth Lajos utca), je mi zakaždým objavný. Napriek svojej dožívajúcej nezdolateľnosti a jedinečnosti (žiaľ) v slovenskej reči i evanjelickej viere (smutný je pohľad na staticky narušený, kedysi hrdý pitvarošský „Hrad prepevný” – evanjelický chrám...) je mi, hoci s výnimkou rodinných príbuzných, tu musím „prepnúť” na maďarčinu, čoraz viac milší, akoby som ho viac preciťoval. Raz darmo, zakorenenie predkov na pitvarošskej rovine sa vo mne nezaprie.

A tak i preto, keď na dušičky zájdem k hrobom mojich najmilších, pri „kameni” prastarého otca či starých rodičov v obci Reca – na skok od Senca, si letmo v rozpomienkach zobrazím výjav, keď som pred 51 rokmi položil ako chlapec na kedysi najstaršom pitvarošskom cintoríne na dnes už nejestvujúci hrob mojej prastarej mamy Alžbety Príbelskej spomienkový venček. Z najbližšej rodiny zostala jednou z mála tých, ktorých prach prijala ich rodná Dolná zem. Spočívajú v už zvetraných bezmenných opustených hroboch bez „tabličiek”. A predsa ich duch je, a vždy najmä na dušičky, tu s nami na Slovensku. S pokorou v duši si na nich i na ďalších pri stíšených modlitbách zaspomíname.

Ľudo Pomichal