Väčšina učiteľov nenávidí hodnotenie a známkovanie žiakov. A predsa je to súčasťou ich práce. Možno práve táto činnosť spochybňuje pedagogickú činnosť v očiach verejnosti. Dnes je povolanie učiteľa v mnohých krajinách na okraji záujmu.
Politici sa predbiehajú v kvetnatých vyjadreniach o dôležitosti školstva a bijú sa do pŕs, že od nasledujúceho školského roku, najneskôr však od 1. januára alebo keď nie, tak určite od 1. septembra (nevedno ktorého roku) sa odmeňovanie učiteľov dramaticky zmení. Vyrovná sa najvyspelejším krajinám EÚ. Potom príde nasledujúci rok, 1. január, 1.september, lístie znovu opadá zo stromov. Nasneží, sneh zmizne, priletia lastovičky z Afriky. A nič. A opäť leto a jeseň a lastovičky frng do teplých krajín. A tam sú aj všetky sľuby.
A tak sedíme v zborovni nad kontrolnými prácami. Korona – nekorona. Bojujeme v rúškach v prvej línii. Lúštime hieroglyfy, snažíme sa porozumieť tajným šifrám detí. Opravíme, zhodnotíme, oznámkujeme. Zaradíme deti do kategórií: výborný, chválitebný, dobrý, dostatočný, nedostatočný. (Mimovoľne mi preletí hlavou otázka. Akú známku nám učiteľom dávajú naše vlády a verejnosť?)
Hodnotenie detí sa končí zápisom do žiackej knižky a klasifikačného hárku v triednej knihe. Končí? Niekedy sa zamýšľam nad silou alebo energiou, ktorú známkou prenášame na deti. Vraciam sa do svojho detstva a oživujem si pocity, ktoré vo mne vyvolávali známky. Najlepšia známka jednotka (1) z výtvarnej, dejepisu, zemepisu, slovenčiny a telocviku ma potešila. Ale jednotka z matematiky, chémie alebo fyziky boli malé Vianoce. Dvojku (2) som zobrala na vedomie bez emócií. Trojka (3) ma nútila zamyslieť sa. Zbystrila som pozornosť a ostražitosť. Treba zabrať. Štvorka (4) bola stolička. Bála som sa vysloviť to magické číslo. Bolo to tabu. Nebezpečné. Vedela som, že doma bude dusno. Že treba konať, pridať plyn a zaradiť 4x4, turbo. Vtedy som ešte nešoférovala. Tento motoristický pocit zo štvorky mám dnes. Pätorka (5) tiež mala kódované meno: guľa, šajba alebo baňa. Dokonca od slova baňa bolo odvodené sloveso: zabaniť. Hovorilo sa, že kto aspoň raz nezabaní, nie je študent. Zdalo sa mi, že keď poviem zabanila som, je to o niečo znesiteľnejšie, niečo za čo nemôžem. Čo je mimo mňa. No ani študentský slang ma neodbremenil od následkov. Akosi ťažko sa mi kráčalo domov s aktovkou, ktorá na chrbte oťažela o 5 kíl. Ťažšie sa mi kráčalo do schodov na štvrté poschodie, opatrne a nehlučne som strkala kľúč do dverí. Dúfala som, že rodičia nebudú doma. Nieže by ma mlátili, ale tie skryté alebo vyrieknuté výčitky boleli rovnako ako facka. A vtedy som nasadila forsáž. To je ako keď štartuje lietadlo. Odliepa sa od pristávacej plochy, motory hučia, prekonávajú zemskú príťažlivosť, tlačí ťa to do sedadla, ale ty musíš vydržať. Lebo chceš prekonať zemskú príťažlivosť. Chceš vzlietnuť. A tak si sadneš k učebnici matematiky a snažíš sa pochopiť, čo je diskriminant alebo riešiš slovnú úlohu. Koľko árov pooral roľník, keď zoral svoje pole na 120%? (A bolo to pole ešte jeho?) Alebo: Z mesta A do mesta B vzdialeného 356 km vyrazil vlak o 6.00 hodine rýchlosťou 105 km za hodinu. Z mesta B vyrazil v tom istom čase oproti osobný vlak rýchlosťou 70 km za hodinu. Kde a o koľkej sa stretnú? (Čo je to za otázku? Čo som informačná kancelária slovenských železníc? A čo ja viem, či je už železničná trať pri Púchove opravená? Čo som jasnovidka Vanda?) A keď si na druhý deň opravíš tú baňu, máš pocit, že zem sa pohla. Pociťuješ eufóriu. Tešíš sa, že si prekonal/a prekážku. Preskočil/a si plot. Skrátka posilní to tvoj imunitný systém. Je to nadobudnutá imunita, ktorá ťa pripravuje na život plný prekážok. Takto som to videla ja a tá hra sa mi celkom páčila. Dnes deti hľadajú adrenalín a endorfíny, teda hormóny šťastia, v strategických a bojových počítačových hrách. Žijú životy iných. Budujú si imunitu na život? Sú počítače dostatočnými trenažérmi na život?
Dnes presne neviem, aké pocity v deťoch vyvolávajú známky. Niektorých motivujú, iných frustrujú. Málokedy vidím snahu dieťaťa usilovnosťou čeliť zlej známke. Zlá známka je často chápaná ako nespravodlivosť, urážka alebo osobná averzia učiteľa voči žiakovi. Ale možno nie. Možno aj dnešné deti prežívajú známkovanie rovnako citlivo. Len nie som si istá, či ich známky posúvajú vpred. Či sú tou správnou pilulkou na životnú imunitu.
Je zaujímavé porovnať hodnotový a známkovací systém v okolitých krajinách. V Maďarsku je najlepšia známka päťka (5) a najhoršia jednotka (1). Je zrejme založená na princípe získavania čo najväčšieho počtu bodov. Podobná filozofia funguje aj v Rumunsku a na Ukrajine, ale stupnice sú odlišné. V Rumunsku je najlepšia známka jedenástka (11) a najhoršia jednotka (1). Ale pozor! Žiak neprospieva, ak získa nielen jednotku (1), ale aj dvojku (2) a trojku (3). Raz som na polročné vysvedčenie v Gemelčičke dala slabému žiakovi trojku (3.) Prišiel za mnou a pýta sa ma, prečo som ho nechala prepadnúť. Začudovala som sa. Veď trojka nie je jednotka. Ale prospel by vtedy, keby dostal aspoň štvorku (4). Ešteže to bolo len polročné vysvedčenie. Zaujímavá filozofia. Na Ukrajine je najlepšia známka dvanástka (12). Ale tú môže mať len boh. Skrátka, tá je len za výnimočné vedomosti a mimoriadne počiny a udeľuje sa veľmi sporadicky. Zaujímavé je aj to, že na Ukrajine žiak nemôže prepadnúť a opakovať ročník. Má to výhody aj nevýhody. Ale to je na dlhšiu debatu. Na Slovensku je najlepšia známka jednotka (1). Možno je to motivované športom. V bývalom Československu šport prekvital. Na čele športu v prvej ČSR stálo Sokolské hnutie. (Mimochodom aj moja babka a dedko aj moja mama boli Sokoli. Pravidelne chodili na tzv. slety. Neskôr sa z toho stali tzv. spartakiády.) Tam vznikla súťaživosť. Túžba vyniknúť. Ten najlepší stojí na najvyššom stupienku víťazov s číslom 1. Každý chce prekonať cieľovú pásku ako prvý.
Na univerzitách sa presadil systém hodnotenia A, B, C, D, E… Snahou cieľavedomého študenta je dostať A (áčko). Na Slovensku existuje medzi mládežou fráza: Predsa nie som žiadne béčko. Tým si mladí posilňujú svoje sebavedomie. Ego, to je to, čo dnešným mladým naozaj nechýba.
Nuž čo. Známka je len známka. Dôležitejší je človek. V živote sa ukáže, čo sa v kom skrýva. Kto má aké vôľové vlastnosti, kreativitu a odvahu bojovať s prekážkami. Život je najlepší učiteľ. Úlohou učiteľov a hlavne rodičov je posilňovať v deťoch imunitný systém na život. Život je smrteľná choroba. Musíme sa naň pripravovať. Pred deti musíme stavať ciele a aj prekážky. A musíme ich učiť prekážky prekonávať. A v tom musia rodičia s učiteľmi ťahať za jeden koniec povrazu.
Dagmar Králiková, Slovenský Komlóš
Foto: archív ĽN