Pri potulkách Pilíšom s priateľom Rudom Fraňom som objavil v obci Čobánka, kde žijú aj Slováci, pútnické miesto Svätú studničku (Szentkút). Zaujala ma pamätná tabuľa s textom (v maďarčine). Pripomína stoličnobelehradského biskupa Ottokára Prohászku, ktorý tu kázal v roku 1925 v troch rečiach: po maďarsky, nemecky a slovensky (tótul). Kto bol Prohászka (Prochaska)? Aký mal vzťah k Slovákom a aký Slováci k nemu?

Narodil sa (často zdôrazňujú) v ponemčenej rodine českého dôstojníka v pomaďarčenej Nitre. (Len slovenského ani zamak, aspoň že hovoril tótsky.) Tam si ho dodnes vážia. V roku 2008 si pripomenuli 150 rokov od jeho narodenia v Kostole sv. Michala na Vŕšku v Nitre, kde bol biskup pokrstený a kde má aj pamätnú tabuľu. Netreba zabúdať, že pilíšski slovenskí katolíci spadali do jeho diecézy. Keď v roku 2006 organizovali v Nitre spomienkovú púť na storočnicu Prohászkovho vymenovania za biskupa, publicista L. Zrubec napísal, že pokloniť sa pamiatke významného Nitrana prídu aj naši slovenskí Pilíšania.

Možno práve „hornozemský“ pôvod ovplyvnil jeho duchovnú cestu. Stal sa významným predstaviteľom kresťansko-sociálneho hnutia. Historik R. Holec tvrdí, že v uhorskej cirkvi mal O. Prohászka netradičné názory a trocha z tej cirkvi vyčnieval, i keď na Slovensku prívržencov nezískal. Cítil aj prosociálne.

Rodinný priateľ prímasa Černocha, uhorský poslanec a národovec Dr. P. Blaho, ktorý slúžil ako vojenský lekár počas prvej svetovej vojny v Stoličnom Belehrade, píše domov, že biskup Prohászka v nemocniciach a kostoloch rozpaľoval mysle poslucháčov polorevolučnými kázňami. Na Veľký piatok 1918 končil „nebezpečnou slovnou hračkou: akinek nincs háza, annak nem lehet hazája“, narážajúc na prázdne vlastenčenie maďarských pánov.

A na záver: spisovateľ Béla Illés, rodák z Košíc v Knihe anekdot spomína na dcéru uja Branda Herminu, ktorá po ovdovení r. 1919 prestúpila na katolícku vieru „aby sa mohla týždenne aspoň dva razy vyspovedať biskupovi Prohászkovi“...

Jozef Schwarz