Na východ od Vacova sú obce Vácrátót (so známym arborétom) a Vácduka. Voľakedy sa obe pýšili slovenským osídlením. Potvrdzuje to aj slovenský spisovateľ Peter Štrelinger v reportáži Presídlenci, ktorej hrdinom je Michal Hertel z Vácrátótu. Dnes sa zastavím v susednej Vácduke.

Zašlú slovenskosť dokumentuje pamätník padlých a cintorín s menami Dobrodinszky, Dubovszky, Maskara, Szliacs-Szlacsányi, Holupcsik, Jasztrabszky, Stefanik. Mojím cieľom je náhrobník Terezy Wrchowskej a jej detí Alexandra, Wilhelma, Theresie, Francisky, Ernesta a Márie. Text je v nemčine. Poniektorí spozorniete pri mene Vrchovský. Áno, možno tu je pochovaný Alexander Boleslav Vrchovský, významný slovenský národovec. Tento rodák zo Skalice (1812) vyštudoval právo vo Viedni (1836). Označujú ho za „šedú eminenciu“ bratislavských štúrovcov. Ľudovítovi Štúrovi bol usmerňovateľom, radcom, starším spolupracovníkom. V roku 1837 sa presťahoval do Pešti. Tu bol advokátom až do smrti, jeho koncipientmi boli napríklad Janko Kráľ, Ján Francisci a Štefan M. Daxner i známy maďarský spisovateľ Mór Jókai, ktorý Vrchovského zobrazil v románe Uhorský nabob ako advokáta z Malaciek. Navštevoval ho aj Sándor Petőfi. Pri zakladaní Matice slovenskej ponúkol svoj dom v Pešti za jej sídlo.

Záver jeho 53-ročného života bol tragický. „Nesvedomité spravovanie“ finančných prostriedkov na výstavbu evanjelického kostola na Kerepešskej ceste ho priviedlo k zúfalému kroku. Niekedy v máji 1865 sadol na vlak do Új-Szőnyu a skočil do rieky. Jeho telo vyniesol Dunaj 16. mája na breh pri samote Čenkov povyše Štúrova, kde bol dočasne pochovaný. V jeseni toho roka ho brat nechal pochovať na majetku ich rodiny vo Vácduke.

Môžbyť nepodarený záver života zastiera väčšinu jeho úspešnej a činorodej práce. Nemalo by to tak byť. Zastavte sa niekedy na cintoríne vo Vácduke a podumajte o tom.

Jozef Schwarz