Dnes sa zastavím v Senondreji (Szentendre), malebnom mestečku na Dunaji povyše Budapešti. Zalistujem v zbierke poviedok „Slabí a mocní“ bratislavského prepošta Pavla Blahu, ktoré vyšli v roku 1933, kde v dvoch črtách spomína na svoje pôsobenie v „Sv. Ondreji pri Budíne“. Blahovci boli slovensky národne uvedomelá rodina. Jeho synovec, lekár (tiež) Pavel, sa výrazne pričinil o vznik Československej republiky, bol členom prvej „dočasnej slovenskej vlády“ v roku 1918.
Strýko študoval teológiu v Ostrihome. Pred prijatím sviatosti posvätenia na kňazstvo spolu s ďalšími končiacimi adeptmi seminára s napätím pozerali na „miestopisný obrus arcibiskupstva ostrihomského“. Vyhľadávali voľné kaplánske stanice, dumali koho kam pošlú. Ako spomína o päťdesiat rokov neskôr: „Toho času najvykričanejšou bola kaplánka vo Sv. Ondreji pri Budíne. Pred ňou sa žehnali všetci kandidáti, nielen pre údajne nie veľmi láskavú povahu farárovu, ale najmä preto, lebo tam kaplána čakala škola srbsko-nemecká, kázne po nedeliach zamieňavo slovensko-nemecké a na výročité sviatky maďarské“. Na dôvažok, do Zbehov (Izbég) na ¾ hodiny vzdialenej fílie chodievalo sa pešo a celoročný kaplánov plat mal byť 100 zlatých. Ale len mal byť. O tom všetkom sa mal presvedčiť práve Pavel Blaho, ktorého cirkevná vrchnosť tam poslala na jeho prvú kaplánku.
V Sv. Ondreji zostal jeden rok. Osobná skúsenosť potvrdila jeho obavy. V poviedke s názvom: „Dve šľachetné duše“ opisuje ťažké chvíle, ktoré nastali na jar 1869. Vo filiálke v obci Zbehy „rozhostila sa zlopovestná horúčka: nebezpečný brušný týfus“. Jeho predstavený kňaz pôvodom z Oravy mal už 73 rokov a pri duchovnej službe mu nevyšiel ani trochu v ústrety. Novopečený kaplán musel deň čo deň pešo do Zbehov, ako píše, zaopatrovať chorých, pochovávať mŕtvych. Šesť týždňov sa brodil korytom starého potoka idúc k chorým sám, alebo na pohreby s podučiteľom. Poslednou obeťou bol samotný hrobár Jodok. Dva týždne po hrobárovom pohrebe sa týfus objavil aj v Sv. Ondreji. Tiež „zavítal ku kaplánovi, držal ho v pazúroch tak mocne, že kaplán (P. Blaho) až po mesiaci prišiel k povedomiu...“ A pointa? Lekár predpísal uzdravujúcemu sa opatrnú diétu: „Asi o desiatej predpoludním má chorý dostať za malý pohár budínskeho starého vína so suchárom, alebo s piškótami a na obed štvrtku pečeného kuraťa“. Avšak starý pán farár na doktorov recept poznamenal, že ten nech si rozkazuje vo svojom dome a nie na fare. Napriek tomu po ďalšom búrlivom rozhovore farára s lekárom kaplán zdravú diétu dostával. Až po troch týždňoch zistil, že pán farár potvrdil zlý chýr o sebe a nepopustil. Víno mu posielal lekár Knoll a pečené kurča služobná Zuzka z Vrbového.
Druhá poviedka – „Výbojná Serbianka“ približuje nástrahy učiteľovania pána kaplána. Spomenuli sme, že školu navštevovali tiež srbské deti. Medzi nimi Mirko, ktorý na hodine biblického dejepisu pichal ihlicou spolužiaka. Ospravedlniť sa nechcel i kázal mu pán kaplán ísť domov a poslať rodičov. Po pol hodine sa vrátil, ale s vreckovým nožíkom, ktorým ho matka vybavila a s ponaučením: „Ak sa ťa ten pop dotkne, vraz mu nôž do bachora!“ P. Blaho to oznámil rechtorovi Rehorovičovi, ktorý zobral trstenicu a Mirkovej matke poskytol mravné ponaučenia „sprevádzané nečítanými dokladmi, ktoré horlivý pán rechtor neprekladal pred oči, ale prikladal ich zhusta na chrbát šialenej matky Mirkovej...“ Pán kaplán poďakoval rechtorovi, že miesto neho názorne a dôrazne poučil „Serbianku“ o nebezpečenstve posmeľovať deti ku zlým činom.
Pod Pilíšom, v Senondreji pred 150 rokmi bolo toho slovenského ešte hodne.
Jozef Schwarz