Azda ste už počuli meno architekta a staviteľa Ladislava Hudeca. Rodák z Banskej Bystrice (1893) je ukážkou zložitosti slovensko-maďarských vzťahov v 20. storočí. Pochádzal zo slovenskej rodiny. Jeho otec – Juraj pred prvou svetovou vojnou postavil takmer „pol Bystrice“. Jedna stavba mu však nevyšla, budova gymnázia v Banskej Štiavnici. Nová Československá republika súdne vymáhala náhradu škody, čo otec neuniesol a v roku 1920 zomiera.

Zauzlil sa tým aj život syna Ladislava. V r. 1915 narukoval na front a po roku sa dostal do ruského zajatia, z ktorého v roku 1918 utiekol do Číny, kde v Šanghaji pôsobil takmer tridsať rokov. V roku 1921 navštívil rodisko, aby vysporiadal dedičské pokonávky. Otcova smrť a exekvovanie majetku narušili jeho vzťah s novým štátom. Až natoľko, že v roku 1938 požiadal o uvoľnenie zo štátneho zväzku Československej republiky a stal sa občanom (horthyovského) Maďarska, od roku 1942 bol jeho honorárnym konzulom. Využil svoje právomoci na záchranu mnohých židovských občanov pochádzajúcich z Európy pred japonskými perzekúciami. Vrátil sa aj (či pokračoval?) k maďarskému prepisu svojho priezviska Hugyecz.

V roku 1947 odchádza z Číny a po takmer päťročnom pobyte v Európe získava občianstvo USA (1951), kde pokračoval v architektonickej práci. Bohužiaľ, zomiera na infarkt už v októbri 1958. Jeho urnu previezli do rodinnej hrobky na evanjelický cintorín v Banskej Bystrici, kde je pochovaná takmer celá rodina (rodičia, súrodenci) bez ohľadu na miesto úmrtia. Ambivalentnosť národného povedomia príkladne dokumentujú prepisy mien. Zakladateľ rodu spočíva pod menom Michal Hudec, jeho syn Juraj je už Hugyecz György a hrdina nášho príbehu je Hudec László Edvard narodený – Besztrecebányán, ktorý zomrel Berkleyeben.

Napriek všetkému, dnešná slovenská spoločnosť sa k nemu hrdo hlási. On sám sa pred smrťou vyjadril: Som vďačný obom národom a považujem za svoju povinnosť prispieť k šťastiu oboch.

Jozef Schwarz