Na Slovensku si pomaly začíname zvykať, že uhorské dejiny boli aj naše slovenské dejiny. Začíname sa hlásiť k veľkým postavám spoločných dejín. Takou bol železný minister Gabriel Baroš (po maďarsky Baross Gábor).

Od 1. júna 2021 nájdete v parčíku na Šafárikovom námestí v Bratislave (neďaleko miesta, kde bola ulica, ktorá niesla pred sto rokmi jeho meno) tabuľku, ktorá oznamuje mestu a svetu nové pomenovanie: Park Gábora Barossa. Bohužiaľ, bratislavskí poslanci zabudli, že dejiny vieme popísať a vyjadriť aj v slovenčine. Ťažko pochopiť prečo je označenie (len) v maďarčine.

Gabriel Baroš (1848 – 1892), politik a národohospodár – slovenský rodák z Pružiny neďaleko Považskej Bystrice je osobnosť, ktorú Slovákom v Maďarsku netreba predstavovať. Pre nich skôr zdôrazňujem slovenskosť jeho predkov, ktorí sa z územia Trenčianskej stolice nepohli najmenej dve-tri generácie. Otec Anton i starý otec Ján pochádzali z Púchova a Pružiny, a matka, rodená Pongrácová (hrdila sa liptovským predikátom „szentmiklósi és óvári“) z Rajca. Napriek skutočnosti, že Baroš bol uhorský vlastenec, ktorý prijal maďarskú štátnu ideu za svoju, za slovenský pôvod sa nehanbil. Traduje sa, že aj ako minister v Pešti s rodákmi sa rozprával po slovensky. Slovenskosť mu pripomínali tiež z druhej strany. Maďarskí politici ho nazývali „tótszerecsen“ alebo „tótminiszter“. Na dokreslenie jeho osobnosti treba dodať, že bol spoluzakladateľom a vedúcim činiteľom Uhorského krajinského vzdelávacieho spolku, ktorému vláda odovzdala majetok zhabaný Matici slovenskej …

Zomrel v Budapešti a pochovali ho do „slovenskej zeme“. Spočíva v hrobke v Klobušiciach na predmestí Ilavy. Pristavil som sa pri nej. Gabriel Baroš patrí do slovenských dejín a máme právo (aj povinnosť) považovať ho za svojho. Vítam rozhodnutie pomenovať po ňom verejný priestor v Bratislave. Ale prečo len v maďarčine?

Jozef Schwarz