V dennodennom virvare sa občas načim uštipnúť, aby sme si precítenejšie uvedomili súvislosti vecí, javov a následností. Aj preto, že sa nám trestuhodne vytrácajú sťaby medzi prstami. Niet sa ale čomu diviť, keďže sme doslova pohltení v informačnom toku času.
Najmä mladá internetovo-multimediálna generácia sa akiste pristihne pri tom, ako jej uniká realita, próza života. V upretí na blikajúce displeje mobilov, ipodov, tabletov a čo ja viem ešte čoho v skratkovitej reči písmeniek, symbolov a emotikonov už dokonca zabúda na to, že existujú v prejave vety rozvité, súvetia. Myšlienkové pochody, ktorým pristane solídna interpretácia hodná chvály materinského jazyka, reči predkov.
Nemám v úmysle poúčať, bolo by to naivné a márnomyseľné. Bez ozveny úrodnej pôdy. Napokon, každá generácia sa svojským spôsobom stavala proti príkazom, zákazom, prikázaniam, hoc by akokoľvek boli tieto blahodarné, a teda na prospech použiteľné a obohacujúce. Hádzanie hrachu na stenu zostalo v pominuteľnosti minulého storočia. Ako teda zaujať, v pozitívnom formáte primäť mladých, aby načúvali, osvojovali si historickú pamäť? A teda slovenskosťou preniknuté posolstvá vzácnych osobností, ktoré, kým boli medzi nami, stihli zasiať semä a formovať aj ich, uchopili a vystrojili na nich nespochybniteľný fundament identity Slovákov v Maďarsku pre ďalšie generácie?
Odjakživa my, Slováci, kdekoľvek na Horniakoch či Dolniakoch niekdajších zemí Uhorska, alebo v súčasnej moderne susedných krajín by sme žili, doteraz sme duchovne preniknutí prímermi hodnými nasledovania. Tieto štepy v nás rozvetvovali rodinné prostredia, ktoré mali pečať národovectva. Pomáhali prekonávať príkoria, spôsobované vyvolenými, netušiac, že ich nadradenosť v nás vyvzdoruje netušenú odolnosť. Od štúrovcov až doteraz. Akiste nielen iba kvôli nami často proklamovanému „cudzie nechceme – svoje si nedáme“. Kiežby!
Jedným z dôležitých vnuknutí ako sa identifikovať s odkazom dedovizne, úctou k predkom a vďakou ľuďom zo spoločensko-politickej, vzdelanostnej, kultúrno-duchovnej a intelektuálnej elity, ktorí boli kľúčovým impulzom slovenského pohybu v Maďarsku ešte donedávna, je aj forma a obsah pripomienky ich trvalých počinov. K tradičným pamätníkom, sochám, bustám a tabuliam venovaných historicky významným osobnostiam z radov Slovákov, ktorí vryli svoju trvalú stopu v časopriestore súčasného Maďarska, pribúdajú nové. A to je vítané, vhodné a aj ocenenia hodné. Pretože vyzdvihnúť ich záslužnosť a oddanosť, s akými pristupovali k „slovenskej veci“ pod pravým brehom Dunaja práve takýmto hmatateľným spôsobom, je najprirodzenejším vkladom do pretrvania a najmä šírenia ich posolstiev pre súčasné i budúce generácie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku.
Pohladením duše bola preto zvesť a pozvanie na odhalenie pamätnej tabule koncom augusta, ktorou si komlóšski rodáci s pokorou i hrdosťou uctili spomienku na Annu Ištvánovú, na prelome tisícročí nepochybne jednu z najiskrivejších osobností slovenskej Dolnej zeme v Maďarsku. Na Anku si počkalo v panteóne jej podobných vskutku najpríhodnejšie miesto s akurátne nastaveným časom – otvorením nového školského roku: na priečelí slovenskej školy v Slovenskom Komlóši. Ničím lepším, ako pripomienkovým odkazom sprítomnenia jej vlasteneckého príbehu nezabúdania na slovenskú postať, nemožno oduševniť v nádeji na utvrdenie sa v slovenskej reči na perách súčasných, nových aj ďalších školáčikov v jednej z kolísok národného sebauvedomenia sa Slovače v Maďarsku.
Pritom je príkladné, ako v ostatných dvoch rokoch – a to aj napriek neblahému sociálnemu odlúčeniu spôsobeného pandémiou koronavírusu, si inštitucionálni predstavitelia Slovákov v Maďarsku nájdu vhodnú príležitosť, ako posúvať dôležitosť nových výziev posilňujúcich národné povedomie. Mramorové tabule nie sú totiž iba nemým svedkom. Tam, kde ich nachádzame a v tichu premýšľaní sa pred nimi pokloníme, sa utvrdzujeme okrem spomienky na vzácnych tvorivých ľudí aj v presvedčení, že i najmenší kúštik priložený k slovenskému dielu v Maďarsku, ktorým môže každý prispieť, má svoj ohromný význam.
A čo už podobné „tabuľové“ pripomienky tým, ku ktorým sa oddá aspoň štipkou prirovnať: v podpilíšskom Santove je to pocta básnikovi Alexandrovi Kormošovi, hlavný vchod do budapeštianskej slovenskej školy zdobí spomienka na jej niekdajšieho riaditeľa Ladislava Petra, Čabačudčania vzdali hold krehkej zvestovateľke Božieho slova, ctihodnej pani farárke Alžbete Nobikovej. Jesto veru dôvody aj skrze slová poeta Juraja Dolnozemského z básne Slovo volá na tomto mieste podčiarknuť: „Čo bolo, to nás vzbudzuje, združuje, zabudnuté ožije. V srdciach ešte sú živé nádeje aj korene.“
Ľudo Pomichal