Človek je – našťastie – nenapraviteľný optimista. Do nového roka sa vždy pozerá s novou nádejou bez ohľadu na ťažkosti, ktorými prešiel v aktuálnom roku. Počas svojej práce stretávam veľa ľudí a s úprimným obdivom sledujem ich silu, vytrvalosť a vynaliezavosť.
Ako sa vyrovnávajú aj s najťažšími úlohami. Ako sa prispôsobujú aj najneočakávanejším situáciám. A tých bolo v uplynulom neľahkom období, poznačenom pandémiou koronavírusu, neúrekom. Rok, ktorý máme za sebou, priniesol opäť obmedzenia a zase sme sa dlho nemohli stretávať. Po uvoľnení situácie sa všade organizovali podujatia, ktorých sa napriek obavám z nakazenia zúčastňovalo veľa našich ľudí. Radosť, ktorá rozžiari ich tváre, keď po dlhom čase stretnú dobrého známeho, je pre mňa vždy zázrakom.
Keď sa nad tým trochu zamyslíme, zázrak je vlastne aj to, že po viac než troch pohnutých storočiach v cudzojazyčnom prostredí, uprostred cudzej, dominantnej kultúry, odtrhnuto od materského národa sa v týchto končinách ešte nájde niekto, kto týmto riadkom rozumie. Je to zázrak schopnosti prispôsobovať sa, kombinovaný zaťatosťou chrániť to svoje. Možno nie každý sa s týmto mojím tvrdením stotožňuje a iste sa nájdu aj takí, ktorí si myslia, že Slováci v Maďarsku sa dostali do takej fázy asimilácie, keď už naše snaženia nemajú zmysel. Neraz sa mi stáva, že aj našim priaznivcom, sympatizantom musím vysvetľovať, čo a prečo robíme. A „ospravedlňovať sa” za to, že sa líšime od maďarskej komunity na Slovensku, ba, aj od Slovákov v Rumunsku či Srbsku. Viac sa možno podobáme krajanom v Amerike, alebo v západnej Európe, ktorým často už po prvej generácii robí problém vyjadrovať sa v slovenčine…
Na to, aby sme mali zdravé sebavedomie, musíme podstatne lepšie poznať svoju minulosť, hodnoty našej kultúry a možnosti, ktoré nám dáva právne prostredie štátu, ktorý je naším domovom. Nežijeme v ideálnom svete. Nového tisícročia sme sa dožili tak, že nás postihlo veľa strát. Sme si vedomí aj toho, že minulosť sa odčiniť nedá, ale mnohí vytrvalo pracujeme na tom, aby slovenskému slovu ešte dlho rozumeli v týchto končinách. Učitelia, odborníci pre oblasť kultúry, aktivisti spolkov, členovia slovenských samospráv. Osud Slovákov v Maďarsku sa po rozpade Uhorska pobral iným smerom, než akým sa vydal náš materský národ alebo slovenské komunity v nástupníckych štátoch. Plnohodnotný rozvoj jazyka a kultúry v „okyptenom Maďarsku” pre slovenskú národnosť nebol možný a pomoc neprichádzala ani z novovzniknutého Československa. Po II. svetovej vojne sa naša komunita opäť oslabila. V novom štátnom školskom systéme, ktorý zápasil s nedostatkom pedagógov, vyučovanie nebolo postavené na našich nárečiach a slovenčina v ňom postupne strácala na váhe. Od archaického jazyka predkov sme sa vzdialili, pričom literárna slovenčina sa nikdy nestala naším „materinským jazykom”. Vznik nových organizácií v čase zmeny spoločenského zriadenia a neskôr založenie národnostných samospráv nám otvorili nové perspektívy. Po tridsiatich rokoch možno nadišiel čas, aby sme zrekapitulovali výsledky našej práce. A možno nadišiel čas, aby sme si položili otázky, čo sme urobili dobre, kde sú chyby alebo rezervy? Bezpochyby možno povedať, že v poslednom desaťročí sa na slovenské národnostné školstvo a kultúru venovalo viac prostriedkov, ako kedykoľvek predtým v našej histórii. Pravdou je aj to, že sme dostali možnosť, aby sme svoj osud vzali do vlastných rúk. Ako sme tieto možnosti využili? Aký je výsledok pôsobenia slovenských samospráv? Sú ľudia aktívni v slovenských spolkoch a umeleckých skupinách? Koľko mladých ľudí sa do nášho slovenského života zapája? Učia sa po slovensky? A tí starší? Snažia sa hovoriť jazykom predkov?
Rok 2022 bude rokom parlamentných volieb a sčítania obyvateľov. Obe udalosti sú príležitosťou na to, aby sme sa ukázali, aby sme vydali svedectvo o svojej existencii. Vo voľbách už tretíkrát budeme mať možnosť hlasovať za slovenskú parlamentnú listinu. Žiaľ, aj tentoraz sa musíme rozhodnúť, či budeme voliť listinu niektorej politickej strany, alebo podporíme slovenskú listinu. Na voľby budú opäť veľmi intenzívne mobilizovať svojich sympatizantov politické strany a aj samotní voliči považujú za dôležité, aby svojimi hlasmi podporili preferovanú politickú stranu. Dilemu pomôže vyriešiť, ak svoje politické sympatie vyjadríme odovzdaním hlasu individuálnemu kandidátovi. Je pravda, že na to, aby sa z čela listiny Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku dostal do parlamentu náš hovorca, stačí jediný hlas. Pri presadzovaní záujmov našej komunity však vôbec nie je jedno, akú váhu má náš zástupca. Tá váha sa meria počtom hlasov, ktoré za ním stoja. Dokonca hlas odovzdaný za národnostnú listinu má v porovnaní s hlasom odovzdaným politickej strane štvornásobnú váhu, čo nemeckej národnosti v roku 2018 umožnilo zvoliť si plnoprávneho poslanca...
Uprostred „hluku” okolo volieb nesmieme zabudnúť ani na októbrové sčítanie obyvateľov. Veď z hľadiska našej budúcnosti nie je jedno ani to, koľkí sa prihlásia k svojim slovenským koreňom. Musíme byť aktívni pri realizácii sčítania, ako aj na poli informovania ľudí o spôsobe a význame tohto procesu. Iba takto dosiahneme, aby sa z mapy našej vlasti nevytratila slovenská farba...
Už teraz sa teším na stretnutia s Vami, vážení čitatelia a na rozhovory o našich spoločných veciach. K tomu nám všetkým želám optimizmus, veľa úspechov a hlavne dobré zdravie!
Alžbeta Hollerová Račková
predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku
Foto: archív