Pred rodným kaštieľom Františka II. Rákócziho v Borši na východnom Slovensku stojí viac ako 50 rokov jeho busta, ktorá vznikla už v roku 1907. Odkiaľ „pripochodovala“? V roku 1906 pochovali kniežacie ostatky v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ich návrat a prevoz po železnici z rumunského prístavu Constanta prerástol do veľkolepej ceremónie.

„Maďarskí (uhorskí) rušňovodiči, ktorí viezli slávny popol a tak sa zúčastnili na slávnosti“, pod dojmom všetkej tejto nádhery, lesku a národného ošiaľu rozhodli sa postaviť sochu kniežaťu. Kde by mala socha stáť, bolo predmetom diskusie. Výsledkom bolo jej umiestnenie vo Zvolene, v meste s históriou, no zároveň tam sídlilo veľa železničiarov. Bustu – dielo známeho maďarského sochára Edeho Mayera odhalili v roku 1907.

Po vzniku Československa bustu „maďarského velikána“ z verejného priestoru vo Zvolene odstránili neznámo kam. Po druhej svetovej vojne ju našli a inštalovali pred zvolenským zámkom. Tam som ju videl aj ja. Jeho kniežacia jasnosť sa tam necítila dobre a privítala ponuku premiestniť sa na východ. Odpochodovala cez Fiľakovo do Borše, kde ju v máji 1969 znovu odhalili. Pokojne tu stála takmer 44 rokov. Ale v marci 2013 bronzovú bustu vážiacu 180 kg ukradli „zberači kovov“. Dokonca ju rozpílili brúskou na tri časti. Vôbec v tom nebola ani štipka nacionalizmu. Speňažiť ju chceli „miestni“ obyvatelia maďarskej národnosti. Za pomoci maďarského štátu ju zreparovali a dnes stojí opäť v plnej kráse.

A prečo píšem o Rákócziho pochode podľa Manuckého? Vraj pokiaľ poznáte obrazy stvárňujúce Rákócziho, poľahky zistíte podobu so známym portrétom od maliara Adama Manuckého (maď. Mányoki Ádám, 1673 – 1757), ktorý pochádzal z obce Szokolya v Honte povyše Vacova. Oproti pôvodnému stavu z čias Rakúsko-Uhorska jej chýba iba labutie pero na čapici. A k Adamovi Manuckému sa hlási aj Slovensko.

Jozef Schwarz