Neznesiteľná ľahkosť štátneho (bez)vedomia Slovenska
Ján Gábor je celoživotný kariérny diplomat. V roku 2020 vydal (v spolupráci s historikom F. Vrábľom) knihu „Život národa je večný – 100 rokov od Trianonu 1920 – 2020“, ktorá prináša analýzu Trianonskej dohody, tohto základného kameňa slovenskej štátnosti. Podľa môjho názoru sa knihe nielen od verejnosti ale najmä od štátnej politiky Slovenska nedostalo pozornosti, akú by si zaslúžila.
Neušla však pozornosti maďarskej strany, čomu nasvedčuje recenzia uverejnená Maďarskou akadémiou vied v januári 2022. Konštatuje sa v nej, že kniha je slovenskou naratívou o Trianone (a prečo by nemala byť?), čo „najviac vyrušilo maďarskú stranu zvyknutú na exkluzívny monopol vo vzťahu k interpretácii Trianonskej zmluvy“. J. Gábor pokračuje: „Slovenská výpoveď je však integrálne zasadená do pomerne exaktného a teda merateľného posudzovania Trianonu, resp. jeho následkov – a najmä v širšom medzinárodnom kontexte“. A ja dodávam, že výpoveď je úplne opodstatnená, vecne objektívna a v súlade s platnými normami susedského spolunažívania krajín.
Uvedená kniha, jej prijatie a ohlasy mali dôsledky pre autora – bola ocenená prestížnou cenou za literatúru faktu, ale i rozhodnutím prezidentky republiky nepoveriť diplomata vedením ďalšej zahraničnej misie...
J. Gábor „uvažoval“ publicisticky aj naďalej, čo vyústilo do vydania jeho druhej samostatnej knihy: „Úvahy o diplomacii Slovenska“ s podtitulom Eseje a rozhovory diplomata, ktorá vyšla pred pár týždňami vo vydavateľstve Pro patria na 288 stranách. Cieľom prvej knihy boli veľmi pútavé reflexie politických, historických a právnych súvislostí slovensko-maďarských vzťahov v priebehu „trianonského storočia“. V najnovšej publikácii autor komentuje dozvuky, spôsobené jeho knižným „Trianonom“, ale v novších úvahách prekračuje „uhorský“ rámec slovensko-maďarského spolunažívania a venuje hlbšiu, podrobnejšiu pozornosť „slovenskej DNA“ – schopnosti Slovákov pretrvať bez národnej štátnosti, vytvoriť ju – a udržať. Odpovede nie sú samozrejmé.
Kniha má dve časti. Ako som spomenul, prvá časť obsahuje predovšetkým úvahy pretrvávajúcej dvojkoľajnosti myslenia a praxe slovensko-maďarského súžitia od roku 1918. Najlepšie to ilustrujú názvy jednotlivých kapitol: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko, Revizionizmus – skutočná podstata dlhodobej politiky Maďarska, Trianon je základný kameň slovenskej štátnosti, Maďarsko chce premeniť imperiálne sny na skutočnosť, Slovensku nepomáha „romantický“ prístup k Maďarsku, Maďarsko sa stalo cintorínom národnostných menšín, Slovenská štátnosť je tŕňom v oku maďarských politikov a pod. Podotýkam, že autorov výklad je vždy podložený faktami aj z maďarských prameňov.
Druhá časť sa týka lesku a biedy slovenského historického vedomia. Pripomína možnosti (ne)využívania v našej pamäti takých osobností ako cisársky večný vojak z Mojtína, Andy Warhol, Alexander Dubček, či takých mierových úspechov ako pokojný štátny rozvod Slovákov a Čechov alebo veľkej výhry Slovenska v Haagu (jednoznačný rozsudok súdu potvrdzujúci oprávnenosť vybudovania vodného diela na Dunaji). J. Gábor nezabúda ani na Slovákov v zahraničí, všíma si ich nielen z hľadiska dopadov Trianonu, ale venuje im osobitnú kapitolu pod názvom: Krajania sú ľudsky najpôvabnejšou časťou slovenskej diplomacie. Koniec koncov má bohaté osobné skúsenosti so slovenskou menšinou v Rumunsku, kde úspešne pôsobil v rokoch 2012 – 2018 ako veľvyslanec Slovenskej republiky.
Doslov ku knihe napísal spisovateľ Jozef Leikert. Zdôrazňuje slová J. Gábora, ktorý tvrdí, že mu postačuje, ak sa nad jeho myšlienkami, uverejnenými aj v tejto knihe, čitatelia korektne zamyslia. Ak svojimi myšlienkami vyvolá diskusiu, avšak nie jednostrannú, hnevlivú či nenávistnú, ale založenú na znalosti problematiky. Hľadať pravdu nikdy nie je ľahké. Znamená diskutovať, nehovoriť do vetra, dokazovať číslami a faktami. A hľadanie pravdy v slovensko-maďarských (alebo v akýchkoľvek) vzťahoch predpokladá predovšetkým vzájomne sa počúvať.
Jozef Schwarz