Národná hrdosť v paragrafoch

Často tvrdíme aký je obrovský rozdiel medzi národným povedomím Maďarov a Slovákov. Ale prečo je taký priepastný rozdiel v kvalite poznania minulosti a najmä v intenzite jej súčasného vyznávania napriek spoločným dejinám v jednom priestore? Žeby práve preto, že sme tak dlho spolu žili v jednom štátnom celku a máme svoje skúsenosti s tým druhým?

Takmer tisícročné spolužitie (nielen, ale najmä) Maďarov a Slovákov v jednom politicko-správnom útvare – v Uhorsku (po slovensky), či vo Veľkom Maďarsku (po maďarsky), zanechalo stopy aj po jeho zániku v roku 1918. Veď za spoločnou trianonskou hranicou ostali mnohopočetné slovenské i maďarské menšiny. A tie sa zrazu ocitli v cudzom štáte. Maďarská strana sa nestotožnila so zánikom Uhorska a nedovolila svojim menšinám za trianonskými hranicami stratiť maďarské národné povedomie. Slovenská strana sa pri zachovaní svojej menšiny v Maďarsku príliš nevyznamenala.

Preleťme v čase sto rokov, nevšímajme si vzájomné prieky, ktoré si naše politické reprezentácie robili a pozrime sa čo a ako zo spoločnej slovensko-maďarskej minulosti kodifikujú a interpretujú súčasné ústavy. My Slováci máme „len“ stručnú preambulu Ústavy SR, Maďari začínajú svoju ústavu výrokom „Boh požehnaj Maďarov!“, po ktorom nasleduje pomerne obsiahle „Národné vyznanie viery/Národné vierovyznanie“. V ňom sa píše, že uznávajú úlohu kresťanstva ako ochrancu národa a zároveň si vážia v krajine iné náboženské tradície. Slovenská preambula sa odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, ktoré má v sebe aj kresťanský obsah, ale prvý článok ústavy znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Kresťanstvo tak v SR tvorí rovnocenný vklad s inými duchovnými východiskami do slovenskej historickej pamäti.

Slovenskej ústave sa vyčíta nacionalizmus, pretože preambula začína slovami: „My slovenský národ (ale prehliada sa, že o pár riadkov pokračuje) spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, (...) teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa...“ Naproti tomu maďarská ústava začína: „My, členovia maďarského národa so zodpovednosťou za všetkých Maďarov vyhlasujeme...“ a o národnostiach píše: „Národnosti a etnické skupiny žijúce v Maďarsku sa považujú za súčasť maďarského národa.“ Všimnite si ten rozdiel. Maďari vyhlasujú Maďarsko (Maďarskú krajinu) za vlasť všetkých Maďarov (vrátane tých na Slovensku) a teda aj Slovákov v Maďarskú, veď sú predsa súčasťou maďarského národa. Naopak, Maďari na Slovensku nie sú súčasť slovenského národa, napriek tomu sú rovnoprávni občania SR (pri plnom rešpektovaní ich kultúry).

Významnú podporu sile maďarského národného povedomia predstavujú slová: „Sme hrdí, že náš kráľ Svätý Štefan pred tisíc rokmi na pevných základoch založil maďarský štát (magyar államot) a urobil z našej krajiny súčasť kresťanskej Európy. Sľubujeme, že zachováme náš národ, roztrhaný búrkami minulého storočia a jeho (...) jednotu. Zaväzujeme sa pestovať a chrániť naše dedičstvo, maďarskú kultúru, náš jedinečný jazyk, človekom vytvorené a prírodné hodnoty Karpatskej kotliny.“ Takto sformulované tézy: tisícročný maďarský štát (prehliadajú, že aj my Slováci považujeme Uhorsko od Štefana za svoj štát!), záchrana v minulom storočí roztrhaného maďarského národa a jeho jednoty (trianonská trauma) a ochrana maďarského dedičstva v Karpatskej kotline (nie iba v Maďarsku?!) príliš nerešpektujú slovenské národné povedomie a záujmy nielen Slovákov v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Nie vždy prispievajú k dobrým medzištátnym vzťahom medzi našimi krajinami.

Tu hľadajme aj odpoveď prečo dnešní Maďari považujú maďarské vierovyznanie kodifikované ústavou za trvalú a prirodzenú súčasť svojho presvedčenia a my Slováci nevieme definovať národnoštátny záujem ani jedno volebné obdobie dopredu. To je však nedostatok výhradne len Slovenskej republiky.

Jozef Schwarz