Nadpis som si vybral preto, lebo tieto riadky píšem v adventnom období, v druhom decembrovom týždni. A ako tak rozmýšľam o téme môjho článku, v ktorom mám podľa očakávania hodnotiť práve odchádzajúci rok, táto veta, aj s tým otáznikom na konci, sa v mojej mysli vynorila viackrát.

Ale poďme pekne po poriadku. Čo sme my, slovenská komunita v Maďarsku, od tohto roku očakávali? Po piatich rokoch sme sa chystali na nové národnostné voľby. Tieto sa mali konať ôsmykrát v dejinách existencie národnostných samospráv. Prípravy volieb sme začali krátko po tom, ako boli uverejnené šokujúce výsledky sčítania obyvateľstva. Veď výrazný pokles počtu Slovákov v Maďarsku nadhodil viac otázok jednak o úspešnosti práce slovenských organizácií a samospráv, ako aj o význame existencie volených zborov našej národnosti, ktoré majú zastupovať záujmy väčších – menších slovenských komunít vo svojich obciach či mestách. A samozrejme aj na najvyššej, celoštátnej úrovni.

K úspechom zastupiteľskej činnosti patrí aj stabilné a podľa možnosti početné voličské zázemie. O to, aby skupina podporovateľov činnosti slovenskej národnostnej samosprávy zostávala pevná, aby jej počet neklesal, či nedajbože aby komunita ako taká nezmizla, by sa okrem samotných samospráv mali postarať aj naše spoločenské organizácie.

Nikdy som nebol zástancom jednoliatosti, centralizácie našej komunity do jedného celku. Veď slovenské komunity geograficky, aj svojimi tradíciami, nárečím, či vierovyznaním boli a zostali pestrofarebné, čo sa odzrkadľovalo po roku 1990 aj v zakladaní nových spoločenských organizácií. Tieto vznikali na vekovej, odbornej, cirkevnej, či teritoriálnej báze, ale zo začiatku aj pre nesúhlas s existenciou jedinej organizácie, zastupujúcej naše záujmy na celoštátnej úrovni.

Vďaka vedúcim tradičných a takzvaných alternatívnych organizácií, sme pomerne krátko po ich vzniku pochopili dôležitosť spolupráce medzi vtedajšími zastupiteľskými skupinami. Veď, ako sa ukázalo už aj z výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 1990, potom následne aj v roku 2001, počet uvedomelých Slovákov nám už ani vtedy nedovoľoval, aby slovenské spoločenské organizácie postupovali samostatne, bez akej takej centrálnej koordinácie činnosti. Hlavne v období príprav národnostných volieb. A našťastie, po vzniku prvých slovenských menšinových samospráv sa ukázalo aj to, že na mieste, v našich mestách a obciach bola dôležitejšia otázka spolupatričnosti, či potreba spolupráce, ako veci, ktoré nás rozdeľovali.

A predsa si pamätáme obdobia, keď spolupráca medzi organizáciami, a následne aj ich zástupcami v jednotlivých volených zboroch, v rámci miestnych, župných samospráv či vo valnom zhromaždení celoštátnej samosprávy, pre osobné, alebo iné protiklady medzi jednotlivými poslancami a funkcionármi nefungovala tak, ako to vyžadovali naše spoločné záujmy. A ako si pamätám, obmedzená spolupráca medzi rôznymi aktérmi nášho spoločenského života neprinášala radosť do radov slovenskej komunity.

Keď však väčšina slovenských voličov, ale aj osôb uchádzajúcich sa o ich priazeň pochopila potrebu akéhosi vyrovnania medzi vedúcimi predstaviteľmi jednotlivých, vtedy už po zmenách v národnostnom zákone nominačných organizácií, vďaka výsledkom aktuálnych národnostných volieb nastali dve volebné obdobia pokojnej spolupráce, pokojného rozvoja. Aj napriek tomu, že s výsledkami volieb nie všetci boli spokojní, aj v rámci Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku prevládala pokojná nálada a diskusie sa stali vecnými a konštruktívnymi.

Po niekoľkých rokoch pokojnej spolupráce v rámci slovenskej komunity v Maďarsku, aj náš život prevrátili hore nohami neočakávané udalosti. Práve sa blížil termín sčítania obyvateľstva, na ktoré sme chceli pripraviť slovenské rodiny tak, aby sa počet ľudí, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti priblížil čím viac k realite, aby sa ukázalo, že nie náhodou máme vyše sto slovenských samospráv po celej krajine. Avšak neočakávaná svetová pandémia nám urobila škrt cez rozpočet, a kampaň, ktorou sme chceli osloviť všetkých tých členov našej širšej komunity, ktorí sa pre obmedzený a nepravidelný záujem o národnostné dianie predtým nehlásili k svojej pôvodnej národnosti, sa stala neaktuálnou. Nuž, možno pre odsun termínu samotného sčítania, alebo pre zaradenie otázok súvisiacich s národnostnou väzbou respondentov medzi takzvané nepovinné otázky, alebo aj možnosti vyplniť sčítacie hárky sám, doma na internete, cenzus dopadol tak, ako dopadol. Pokles počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti dosiahol viac ako 15 percent, navyše počet Slovákov v obciach blízko spoločných hraníc so Slovenskou republikou rastie, čo znamená, že v našich tradičných bydliskách bol ten pokles ešte väčší.

Mnohí z nás sme po uverejnení výsledkov sčítania ľudu zostali sklamaní, až šokovaní. Hovorili sme o potrebe dôkladného prieskumu toho, aké príčiny mohli viesť k týmto počtom. Avšak po vydaní oficiálnych dát Ústredným štatistickým úradom sme zistili, že naše kapacity, hlavne čo sa týka odborníkov v oblasti sociológie a štatistických výskumov, nestačia na hĺbkovú analýzu príčin získaných výsledkov. A navyše, po tom, ako boli údaje štatistík publikované, museli sme sa sústrediť hlavne na nasledujúcu dôležitú a zložitú úlohu, pripraviť sa na nastávajúce národnostné voľby.

Pri prípravách predchádzajúcich volieb som viackrát spomínal fakt, že ostatné národnosti nám závidia, ale aj predstavitelia vládnych orgánov uznávajú pokojnú a konštruktívnu spoluprácu medzi slovenskými nominačnými organizáciami, ako aj vo zvolených zastupiteľských zboroch. A práve preto som sa tešil možnosti takejto spolupráce pred júnovými voľbami, keď tri naše celoštátne spoločenské organizácie napokon podpísali dohodu o spolupráci vo voľbách a po nich. A aj keď prípravy na miestnej a regionálnej úrovni už neboli taká hladké, ako pred piatimi rokmi, na zložení celoštátnej listiny a poradí kandidátov do VZ CSSM sa predsa len podarilo dohodnúť. Pri prípravách miestnych kandidačných listín sa však ukázalo, že doterajšie status quo pri rozdelení regiónov medzi organizáciami nemusí platiť na večné veky. Ukázala sa aj jedna pozitívna vec, keď v niektorých obciach, kde doteraz nominovala svojich (obyčajne starších) kandidátov jedna nominujúca organizácia, v týchto voľbách kandidovali vo farbách druhej organizácie mladší členovia komunity, neraz deti bývalých kandidátov, či aj členov doterajších slovenských samospráv. Túto generačnú výmenu, alebo aspoň snahu o ňu, podľa môjho názoru, môžeme vnímať aj ako snahu o omladenie našich zastupiteľských zborov.

Napokon sme voľby zdolali úspešne. Nespokojní sme hlavne preto, lebo pomer počtu neplatných hlasov oproti predošlým voľbám nielenže neklesol, ale mierne vzrástol. A tu musíme porozmýšľať znovu o príčinách tohto javu. Niektorí z nás sa prikláňajú k názoru, že okrem už známych príčin, ako je nezalepenie obálok, či označenie viac mien, ako má byť počet poslancov miestnej samosprávy, vo viacerých prípadoch slovenskí voliči aj takto chceli dať najavo svoj nesúhlas s vývojovými tendenciami v rámci našej komunity.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, práve zvolené slovenské národnostné samosprávy stoja pred veľkými výzvami. Na miestnej a župnej úrovni sa budú musieť sústrediť na zorganizovanie alebo upevnenie svojho voličského zázemia, na obnovenie spolupráce so spoločenskými organizáciami či aktivistami v dedinách a mestách. A k tomu si zrejme bude treba premyslieť aj to, či doterajší spôsob ich práce, doterajšia aktivita bude stačiť na zdolanie výziev novej doby. Alebo či budú musieť vymyslieť nový spôsob udržiavania kontaktov s voličmi. Veď veľká časť slovenských voličov má vek nad šesťdesiat až sedemdesiat rokov. Udržiavanie priamych kontaktov s nimi bude treba premyslieť, aby cítili záujem o svoje problémy aj vtedy, keď sa nevládzu aktívne zúčastňovať programov samospráv, hlavne ich verejných zasadnutí. Aby aj doma mohli dostávať všetky informácie o slovenskom dianí v ich obciach, aby nestrácali záujem o slovenské podujatia. A hlavne, aby presviedčali členov svojich rodín, aby sa hlásili k svojmu pôvodu, svojej kultúre, k slovenskosti. Bez doplnenia našich radov rodinnými príslušníkmi najstaršej generácie Slovákov v Maďarsku bude ťažké v nasledujúcich rokoch rozvinúť náš slovenský život. Aby sme otázky týkajúce sa početnosti našej komunity mohli vyvrátiť údajmi, ktoré dokazujú rastúcu aktivitu mladších v našich kruhoch.

Ako som naznačil vyššie, v záujme zodpovedať týmto a podobným nárokom, naša komunita, naše organizácie a samosprávy by mali postupne nájsť (možno úplne nový) spôsob úzkej spolupráce. Je to fráza, ale bez súdržnosti si ťažko viem predstaviť rozvoj našej komunity, našich inštitúcií. Zodpovednosť za budúcnosť Slovákov v Maďarsku je na pleciach teraz aktívnych generácií. Nie je to ľahký údel, ale myslím si, že to nemali o nič ľahšie ani predchádzajúce generácie. A napriek tomu, že naša komunita, komunita Slovákov v Maďarsku za posledných sto rokov bola už niekoľkokrát odpísaná, odsúdená na zánik, na rýchlu a dokonalú asimiláciu, stále sme tu, rozmýšľame o svojej budúcnosti, o tom, ako posilniť a rozvíjať svoju inštitucionálnu a organizačnú bázu. A kým to takto je, nádej zostáva. A možno nastane – aj mimo adventného obdobia – náš spoločný čas radosti a veselosti.

Na záver svojich úvah prajem všetkým čitateľom Ľudových novín krásne vianočné sviatky a úspešný a šťastný nový rok!

Anton Paulik