Nie je ľahké zachovať si národné povedomie Slovákov v Maďarsku. Najčastejšie si sťažujeme na expanzívnosť šírenia maďarského povedomia a jeho dominanciu v celej spoločnosti. To si vyžaduje enormné úsilie žiť a prežiť v slovenčine. Nezazlievajme našim stáročným južným susedom, že si vážia svoju minulosť. Skôr sa poučme, inšpirujme a odpozerajme od Maďarov to dobré. Ako treba pestovať národnú hrdosť na svoju minulosť i súčasnosť, ako si uctiť osobnosti a deje, ktorými sa môžeme chváliť a ako sa cítiť rovnocenne so všetkými národmi sveta.

Za príklad pozitívnej práce Maďarov na poli budovania národného povedomia som si vybral osobnosť „rýdzeho“ Uhra – Valentína Balašu (maď. Balassi Bálint). Bol príslušníkom šľachtického rodu Balašovcov. Spisovateľ Ján Fekete, ktorý vyrastal v Modrom Kameni (tak ako Valent 450 rokov predtým) napísal: „Balašovci, dynastická šľachtická rodina, v uhorsko-maďarských, uhorsko-slovenských, rakúskych, ale aj uhorsko-chorvátskych a uhorsko-sedmohradských dejinách pôsobili neuveriteľných sedemstopäťdesiat rokov.“ Slovenský biografický slovník menovite spomína vyše tridsať politicky, vedecky či umelecky činných Balašovcov, hodných našej pozornosti. Vyčlenili sa z pôvodne chorvátskeho rodu Kačicovcov v polovici 14. storočia. Ich predkovia získali majetky na dnešnom Slovensku na Liptove ale i v Boršode. Neskôr výmenou získali sídelný Modrý Kameň a Balašské Ďarmoty. Náš hrdina bol počas svojho života úzko spätý predovšetkým s územím dnešného Slovenska. Zo 40 rokov svojho života tri štvrtiny prežil na Slovensku. Narodil sa 20. októbra 1554 vo Zvolene, kde bol jeho otec Ján kapitánom banských miest. Vyrastal v Modrom Kameni a Liptovskom Hrádku. Krátko žil aj v Považskej Bystrici, Vígľaši a Divíne. Zomrel 30. mája 1594 v Ostrihome počas bitky s Turkami. Pochovaný je v Hybiach pod Kriváňom. Jeho slovenskosť nemožno spochybňovať. Ovládal slovenčinu, maďarčinu, poľštinu, nemčinu a latinčinu, vedel aj po turecky. Ale na poli literatúry sa stal zakladateľom renesančnej poézie predovšetkým v maďarčine. Práve túto skutočnosť využila maďarská spoločnosť (oprávnene) a v roku 1994 – 400 rokov od smrti V. Balašu – vyhlásila Balašov (Balassiho) rok. Na jeho počesť zorganizovali 46 kultúrnych podujatí, odhaľovania pamätných tabúľ, semináre a konferencie, z toho 18 na Slovensku. (Spomínam na mnohé slovenské osobnosti, ktoré sa mu vyrovnajú a ticho závidím!) Tento pozitívny maďarský trend sprevádza akási neochota podeliť sa o Balašu s nami, hoci je neoddeliteľnou súčasťou aj slovenských dejín. Prejavuje sa to v snahe presadiť používanie maďarskej transkripcie mena v slovenských textoch v podobe Balassi Bálint. Pritom dlhé roky maďarčina používala prepis Balassa, až zásluhou slovenského literárneho historika J. Mišianika a jeho objavu Fanchaliho kódexu s Balašovými básňami sa oficiálne presadila koncovka -si. Preto aj na Balašových pamätných tabuliach na Slovensku (napr. Modrý Kameň, Zvolen, Hybe, Liptovský Hrádok a i.) môžeme vidieť Balassi. Bohužiaľ, naša strana netrvá na slovenskom prepise. Navyše, slovenská transkripcia mena chýba aj na slovenských weboch dotknutých lokalít. A tak došlo k vydavateľskému paradoxu. V roku 2019 vyšla vo vydavateľstve Perfekt polygraficky vynikajúco spracovaná kniha s názvom „Balassi Bálint – Valentín Balaša: Si palác, kde chcem byť doma“, ktorá má tri časti: „Výber z básní Balassiho Bálinta – Valentína Balašu“ v maďarskom origináli a slovenskom preklade Ľubomíra Feldeka, slovenské básne z Fanchaliho kódexu a štúdiu „Kódex Jána Jóba Fanchaliho a Balassiho - Balašové inšpirácie“. Spojenie „Balassi – Balaša“ je v tejto knihe priam posvätné, povinné uvádzanie Balašovho mena v maďarskom prepise na prvom mieste sa tiahne celou knihou a dôsledne. Opakuje sa najmenej 25-krát. Vážim si snahu nezabudnúť na Balašovu zakladajúcu poetickú maďarskosť, ale tento spôsob jeho uctievania nie je príliš tolerantný voči našim spoločným dejinám. Slováci majú zvrchované právo písať svoje dejiny výlučne po slovensky.

Jozef Schwarz