Budovu evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici dodnes zdobia pamätné tabule dvom významným básnikom svojej doby: slovenskému Andrejovi Braxatorisovi Sládkovičovi a maďarskému Šándorovi Petrovičovi Petőfimu.
Ako prvú ešte za Uhorska osadili tabuľu venovanú Petőfimu. Jej text: PETŐFI SÁNDOR A LYCEUM NÖVENDÉKE ÉS A „MAGYAR TÁRSASÁG“ TAGJA VOLT 1838 – 39 ÉVBEN EMLÉKÜL: A LYCEUMI PETŐFI – KÖR. (1896 ÉV JÚNIUS HAVÁBAN). Takmer o štvrťstoročie neskôr pribudla druhá: ANDREJ SLÁDKOVIČ BRAXATORIS NAR. 30. MARCA 1820 V KRUPINE ŠTUDOVAL V TEJTO ŠKOLE OD R. 1832 – 1840. VĎAČNÍ POTOMKOVIA Z DRUHÉHO ROKU SLOBODY. 1920.
Študovali na jednej škole, ale boli nejaké užšie väzby medzi nimi? Jeden zo Seberíniovcov – Ondrej (1824 – 1895), nadlacký evanjelický kňaz a spisovateľ nielenže bol v tom čase žiakom lýcea, „lež s Petőfim žil už aj sťa zemko v užšom zväzku známosti a tak za povinnosť si pokladá zverejniť svoje, tejto záležitosti sa týkajúce vedomosti.“ Isté je že obidvaja boli v Štiavnici v jednom a v tom istom školskom roku 1838/39 ale v rozdielnych ročníkoch. Ale či Sládkovič a Petőfi „poznali jeden druhého, či boli jeden s druhým v akom-takom pomere, ba čo viac, či len jeden jediný rozhovor mali medzi sebou sú otázky, na ktoré s istotou odvetiť môžeme, že sotva“. Bol medzi nimi aj vekový rozdiel – Sládkovič bol o tri roky starší. Navyše jeden sa hlásil k Maďarom, druhý ku Slovákom. Tak O. Seberíni dochádza k záveru: „K tomu keď pridáme tú národnú rozčúlenosť, ktorá na ten čas medzi žiakmi panovala, tak že jeden druhého ani nepozdravovali, tvrdiť môžem, že Sládkovič Petőfiho ani nepoznal. Konečne ich ráz, ich prirodzenosť a vlastnosti tak boli protivné, že sa ani myslieť nedá na to, aby oni boli sa zblížili, tým menej spriatelili“. Ani učitelia, ani spolužiaci určite netušili, že v jednom a tom istom školskom roku boli študentmi štiavnického evanjelického lýcea budúci „najvýtečnejší“ slovenský a maďarský básnik.
Jozef Schwarz