Po jazyku a kultúre teraz nasleduje gastronómia v našej letnej rubrike, ktorá zahŕňa päť pilierov nášho bytia každý druhý týždeň počas 10-týždovej letnej dovolenky Zápiskov hovorcu. Tak ako jazyk je základom jednoznačného porozumenia, nástrojom na najjednoduchšie vyjadrenie svojich myšlienok, a tak, ako kultúra spolu s ním vyjadruje pocit spolupatričnosti, gastronómia pre každého z nás znamená domov. Širší aj užší. Patrí do kultúrneho dedičstva každého národa.

Žijeme v krajine, ktorá má chýrnu a jedinečnú kuchyňu, dlhoročné gastronomické tradície a súčasťou národnej hrdosti sú aj perkelt či langoš. Je samozrejmé, že túto hrdosť – ale už na naše jedlá – cítime aj my. Nepoznám človeka, ktorý by nemal v každodennom slovníku pomenovanie aspoň jedného jedla, ktorého názov je iný, ako v literárnom jazyku. A takto sme na tom aj my. Keď Maďari tú istú placku nazývajú tócsni, cicege či macuka, my (Slováci) máme gerhene, placku, alebo v našej rodine nešlechetnú babu. Žiaľ, kým moja mama bola s nami, nenapadlo ma spýtať sa jej, prečo tá baba nie je šľachetná, ale asi každému z nás je jasné, že naši predkovia narážali na dostupnosť surovín a jednoduchú formu prípravy.

Ale podobne je to aj s inými jedlami. Keď začujeme slovo kvasienke, hneď sa nám zbiehajú sliny v ústach pomysliac na chuť trochu „prichyteného“ kysnutého cesta obaleného v orechoch, maku, škoricovom cukre alebo syre. S kapustníkom je to podobne, až na to, že kým na Dolniakoch z neho vytvárajú polkruhy, na Horniakoch ho pečú na ťapši a potom ho krájajú. O klobáse teraz radšej nehovorím, veď to je kapitola sama o sebe.

Rad jednotlivých jedál by sme mohli vymenovávať do nekonečna, kým by sme zistili, že majú niečo spoločného. Všetky poznáme a používame po slovensky. Aj vtedy, keď už dorozumievacím jazykom našej rodiny je maďarčina, jedlá pomenúvame ešte stále po našom.

Lebo zo všetkých možných tradícií sú najsilnejšie tie rodinné, a najhlbšie nám utkveli v pamäti práve tie jednoduché pomenovania, ktoré sme používali doma denno-denne.

My s bratmi, keď sme boli malí, sme jedli vždy z malej smaltovanej bielej misky. U nás bola maďarčina kvôli otcovi častejším dorozumievacím jazykom, ale tá miska nikdy nebola „tál“ alebo „tálka“, vždy len miska. Aj otec ju tak nazýval. „Gyertek enni, kiszedtem a levest a miskába,“ hovorieval. (Poďte sa najesť, nabral som vám polievku do misky.)

Používaním slovenských názvov našich jedál a bežných prostriedkov ostaneme tak trochu blízko svojej rodiny, svojho rodiska, a veru aj svojej národnosti a identity.

Je zaujímavé sledovať reakcie ľudí okolo nás, keď si sadneme k spoločnému stolu a ponúkame naše tradičné jedlá. Vždy sa rozprúdi debata o rôznych pomenovaniach jednotlivých jedál a samozrejme, každý si myslí, že jediné správne je to jeho. Ale napokon sa zmierime a zistíme, že práve táto rozmanitosť je najkrajšia a takto sa vieme kultivovane informovať a rozširovať svoju slovnú zásobu.

Základ však ostane. A základ prinášame zo svojej rodiny. Preto vás nabádam, milí čitatelia, nebojte sa používať slovenské názvy jedál hoci aj v maďarskom jazykovom prostredí. A nehanbite sa, ak sa vám stane to, čo sa mne stalo, keď moje deti boli menšie a jedli sme plnenú papriku, do ktorej ja z plnky, ktorej sa neujde paprika, vždy tvarujem guľky a podávam spolu s jedlom. Môj syn sa totiž raz takto vyjadril: „Én csak egy gulkát kérek!“ (Ja si prosím iba jednu guľku) – a naši maďarskí kamaráti už mali novú tému na rozhovor.

Eva Fábiánová