Jeseň 1938. Nad Česko-Slovenskom sa zmráka. Najprv nás v Mníchove donútili odovzdať Hitlerovi české pohraničie ale aj slovenský Devín a Petržalku a o dva týždne sa ozvali Maďari a požadovali južné Slovensko. Rokovania na túto tému sa odohrali 8. – 13. októbra v Komárne. Členom domácej delegácie bol aj Ján Balko, právnik, národohospodár, spisovateľ. Vo svojich memoároch zaznamenal aj túto príhodu.

Maďarskú delegáciu viedol gróf Teleki, ktorý povedal, že dohoda bude určite ľahká, veď sa poznáme tisícročie. Na otázku predsedu československej delegácie Jozefa Tisu, neskoršieho prezidenta vojnového Slovenského štátu, čo požadujú, minister zahraničia Kánya odpovedal: Naše požiadavky sú jasné, nie sú komplikované, pričom rozložil výtlačok maďarských novín, ktoré mali na prvej strane veľký farebný obraz Vysokých Tatier s veľkou maďarskou zástavou na Lomnickom štíte. Nad obrazom bol veľkými literami vytlačený nápis: „Mindent visza!“

Slovenskí delegáti po tomto geste zostali zarazení a v údive pozerali na seba. Považovali to skôr za akýsi žart, nie za vážny návrh. Ticho bolo čoraz trápnejšie až kým ho J. Tiso pohotovo neprerušil a (vtipne) po maďarsky odpovedal: „Nem, nem, soha!“ Využil tak vážne myslený maďarský potrianonský iredentistický slogan: „Všetko späť!“ na ironickú, ale pádnu odpoveď: „Nie, nie, nikdy!“

Nepomohla nám ani však irónia. Maďari kládli nesplniteľné požiadavky. Súčasťou Mníchovskej dohody bol aj dodatok o vyriešení požiadaviek Maďarska tak, že ak sa nedohodneme, rozhodnú Hitler a Mussolini. Nasledoval „Viedenský mierový diktát“ a Slovensko prišlo v dňoch 5. – 10. novembra 1938 o územie s rozlohou 11 927 km² a viac než miliónom obyvateľov. Len dočasu, do jari 1945.