December je obdobím príprav na najväčší sviatok kresťanstva, na oslávenie narodenia Ježiša Krista, na Vianoce. Aj keď sa za posledné desaťročia postupne tento cirkevný sviatok mení na rodinný, aj v rodinách, ktoré sa aktívne nezúčastňujú zborového cirkevného života, sú na stoloch adventné vence a každú nedeľu zapaľujú sviečky na pripomenutie stíšenia a radosti.

Stíšenie nám dáva možnosť aj na bilanciu uplynulého roku a prípravu plánov na blížiaci sa rok nový. Žiaľ, moderná doba nie vždy dovolí, aby sme sa správali podľa tradičného poriadku. Hoci na pokojné premýšľanie máme len obmedzený čas a priestor, myslím si, že každý z nás sa snaží využiť týždne adventného obdobia aj na usporiadanie myšlienok, na hodnotenie roku z pohľadu pracovných, či spoločenských povinností, ako aj rodinného života.

O tom, ako hodnotím práve sa končiaci rok z pohľadu plnenia mojich pracovných povinností, môžete čítať v Našom kalendári na rok 2026. Keď som sumarizoval svoje aktivity v rámci Výboru pre národnosti v Maďarsku, ako som písal v článku, nemám pocit, žeby odchádzajúci rok bol neúspešný. Zamyslel som sa aj nad tým, nakoľko nemám spätnú väzbu od tých, v záujme ktorých by som mal pracovať, a podľa svojho svedomia aj robím všetko, čo je za daných podmienok v mojich silách a možnostiach. Práve preto som mal dobrý pocit z toho, keď na stretnutí Slovákov Novohradskej a Hevešskej župy prvýkrát z úst predsedu Novohradskej župnej slovenskej samosprávy Ferdinanda Egyeda odznela veta, že na základe hodnotenia mojej práce, Slováci v ich regióne navrhujú, aby som viedol kandidačnú listinu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) aj v budúcoročných parlamentných voľbách.

Podporné slová predstavovali názor jednej župnej samosprávy, Slovákov jedného nášho regiónu, alebo možno jednej našej spoločenskej organizácie, aj keď najpočetnejšej, teda Zväzu Slovákov v Maďarsku. A my máme aspoň šesť väčších regiónov a tri celoštátne – nominujúce – spoločenské organizácie. A aj napriek tomu, že aj za posledný rok som sa snažil byť na čím viac programoch, udalostiach, stretnutiach v obciach obývaných Slovákmi, ucelený hodnotiaci názor na svoju činnosť som si v drvivej väčšine z nich nemal možnosť vypočuť.

A – ako sa to ukázalo neskoršie aj na zasadnutí Valného zhromaždenia CSSM – predstavitelia Slovákov v Maďarsku zďaleka nie sú jednotní, čo sa týka hodnotenia mojej činnosti v parlamente. Ale, keďže to, čo v diskusii o zostavení kandidačnej listiny CSSM odznelo, odznelo na uzavretom zasadnutí, tam to aj zostáva. V tejto súvislosti som mal nie prvýkrát pocit, že máme málo možností na to, aby sme hodnotili jednak plnenie strategických cieľov našej komunity, ako aj na to, aby sme si vytvárali stratégie aspoň v tých oblastiach nášho bytia, ktoré pokladáme za strategické. Alebo, aby som parafrázoval nadpis série článkov písaných redaktormi Ľudových novín, ktoré tvoria piliere nášho – slovenského – bytia. Pre tých, ktorí tieto články v slovenskom týždenníku nečítali, by som pripomenul, že za takéto piliere pracovníci redakcie pokladajú slovenský jazyk, slovenskú kultúru, gastronómiu, kresťanskú vieru a školstvo. V takomto poradí.

Hoci už samotné poradie by si možno zaslúžilo debatu aj v širšom kruhu, ako som zistil na domovej stránke www.luno.hu, nikto na tieto články písomne nereagoval. A to je ten druhý aspekt, ktorý mi naznačuje, že máme nielen málo priestoru a času na diskusiu o svojich hodnotách, cieľoch, či strategických programoch, ale akoby sa aj záujem o takéto kolektívne rozmýšľanie stratil niekde v minulosti.

V nastávajúcom roku si budeme pripomínať 25. výročie prvej konferencie slovenskej inteligencie v Maďarsku pod názvom „Cesta zarúbaná? Ako ďalej Slováci v Maďarsku?”. Neviem koľkí z vtedajších účastníkov si pamätáme tie dva hektické dni v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Ja osobne si myslím, že tá konferencia bola niečím, na čom sa mohla stavať stratégia na nasledujúce desaťročie. Prednášky, ktoré tam odzneli, boli vydané v zbierke s podobným názvom v roku 2002. Príspevky zďaleka neboli jednoliate, a hlavne v diskusných častiach, ktoré vtedy trvali do noci, došlo aj k naozaj ostrým polemikám. A toto mi v našom súčasnom spoločenskom živote akosi chýba. Aj napriek tomu, že pod tým istým názvom po uplynutí desiatich rokov od prvej konferencie Zväz Slovákov v Maďarsku znovu zvolal predstaviteľov nášho spoločensko-politického života, a odvtedy sa uskutočnilo už aj 13. ročníkov týchto stretnutí na tú istú tému. Po týchto nových ročníkoch konferencie som nebol sám, čo mal pocit, ako keby sme brali takéto možnosti diskusie na ľahšiu váhu, ako keby sme ich nechceli využiť na to, aby sme objasnili otázky, na ktoré možno máme odlišné názory, alebo ako keby sme nemali záujem o výmenu názorov v širšom kruhu predstaviteľov slovenských spolkov a samospráv.

Pritom si myslím, že aj vedeniu CSSM, aj členom Valného zhromaždenia, alebo, samozrejme, aj mne ako parlamentného hovorcovi by uľahčilo prácu, ak by som poznal odlišné názory, kolujúce v kruhoch našej národnosti. Pravdou je, že na zasadnutiach Valného zhromaždenia CSSM som vždy prítomný a informujem účastníkov o dianí v parlamente, s osobitným dôrazom na moje vlastné aktivity. Nepamätám si však veľa takých prípadov, keď by sa niektorý člen, aj z tých, ktorí na poslednom tohtoročnom zasadnutí vyslovili nespokojnosť s mojou činnosťou, ozval a mal konštruktívne návrhy, týkajúce sa mojej parlamentnej práce. Aj keď s predsedníčkou CSSM sme takpovediac „na horúcej linke“ spojení, a pravdou je, že my dvaja sme boli zvolení, aby sme na najvyšších úrovniach zastupovali záujmy našej komunity, nebolo by od veci, ak by nás naši voliči informovali o svojich názoroch. Hlavne preto, lebo svet okolo nás a s ním aj podmienky našej práce sa neustále menia a paralelne sa môžu meniť aj nálady a názory v kruhu Slovákov v Maďarsku na dianie v národnostnej politike. Som si istý, že by sa nám pracovalo lepšie, keby sme aj takýmto spôsobom cítili podporu našich voličov.

Dodal by som už iba toľko, že čo sa týka mojej práce, aj naďalej budem otvorený na spoluprácu s ktoroukoľvek slovenskou samosprávou, spoločenskou organizáciou, či inštitúciou, ktorá o to prejaví záujem. Na pozvanie som aj naďalej pripravení ísť na zasadnutia, kde by som mohol informovať ich členov o tom, čo a prečo robím v parlamente. Lebo spolu aj s predsedníčkou CSSM Alžbetou Hollerovou Račkovou notoricky verím v užitočnosť spolupráce, bez ktorej si sotva viem predstaviť rozvoj našej národnostnej spoločnosti, našej slovenskej komunity.

Na záver svojho koncoročného zamyslenia prajem všetkým čitateľom Ľudových novín požehnané Vianočné sviatky a šťastný a veselý nový rok!

Anton Paulik