Začnem od konca. Pred pár dňami som sa zúčastnil zájazdu do Slovenského Komlóša, ktorý usporiadal Spolok Slovákov z Maďarska. Konečne som na vlastné oči videl a zažil tento „veterný kút“, o ktorom som mnoho počul.
Roky pravidelne chodievam na podvečery v mestskej knižnici v Bratislave – stretnutia spolkov dolnozemských Slovákov (okrem z Maďarska aj z Juhoslávie, Rumunska a Bulharska), prostredníctvom ktorých som absolvoval „odborný“ kurz poznania ich tristoročnej histórie a slovenského žitia a prežitia v dvoch vlastiach. Nezabúdajme, že dolnozemskí Slováci nie sú emigranti. Až po roku 1918 sa zmenou hraníc ocitli v cudzine.
Národný život Slovákov v dnešných štátoch po bývalom Uhorsku má rôznu kvalitu. Zostaňme pri živote dnešných Slovákov z Maďarska a v Maďarsku. Bývalý predseda Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Matej Šipický medzi základné chyby Slovákov v Maďarsku pri zachovávaní slovenského národného povedomia zaradil aj to, že „dopustia, aby im vzali to, na čo by mohli byť hrdí – slávne osobnosti, materiálne a duchovné hodnoty, a v konečnom dôsledku aj ich samých“. Aby ich pripravili o dedičstvo.
Majetok nadobudnutý dedičstvom nie je len hmotný, je aj myšlienkový. Dedí sa aj slovenské presvedčenie, hrdosť na svoju minulosť. Takýto dedičský proces prebieha na spomínaných podvečeroch dolnozemských Slovákov v Bratislave. V ostatných rokoch ústrednou postavou, dušou „dedičského konania“ v prenesenom zmysle slova, je pán Michal Hronec, ktorý sa narodil pred vyše deväťdesiatimi rokmi v Slovenskom Komlóši. Samozrejme, hlavnú pozornosť venuje životu Slovákov v Maďarsku, ako aj životu Slovákov z Maďarska na Slovensku. Za tie roky predstavil množstvo nielen komlóšskych osobností, ale aj tamojší spôsob života, zvyky. Materiálny a duchovný život na Dolnej zemi v celej jeho trvácnosti.
Vyslovené a počuté slovo je prchavé. Niet nad slová napísané a vytlačené. Tie vydržia takmer večnosť. Napísané zostáva. Každej prednáške či napísaniu knihy predchádza dlhá, často úmorná práca zhromažďovania podkladov, ich triedenie, výber a tvorivý proces písania. Michal Hronec o tom vie svoje. Dokazuje to jeho bohatá prednášková činnosť, ale predovšetkým činnosť publikačná.
Niekoľko poznámok k jeho knižnej tvorbe. Slovenský Komlóš, jeho dejiny, osudy jeho obyvateľov ale aj tých, ktorí sa presídlili na Slovensko sú trvalým predmetom jeho spisov. V roku 2009 vydal Michal Hronec knihu: Nenapísané pamäti. Sen môjho otca. Ako sám píše, otec sa rád vracal v spomienkach do obdobia svojej mladosti a želal si, keby vedel, napísať o nej. Syn mu sen splnil touto knihou. Môj dojem je, že veľmi úspešne. V spolupráci s Michalom Franciscim ml. mu vyšla kniha Čriepky zo života dolnozemského farára ev. cirkvi a. v. Michala Francisciho. Kto chce poznať podstatu života Slovákov v Maďarsku po roku 1918 a ich presídlenie nezaobíde sa bez jej prečítania. M. Hronec je aj dobrý veršovník, ja dodávam básnik. Stačí si prečítať zbierky Odrobinky alebo Nehynúca viera.
Obdivujem a vysoko si cením knihy M. Hronca z ostatných troch rokov. Obsahujú množstvo faktov, dokonca až prameňov k dejinám Slovákov na Dolniakoch. Takými sú: „Denník a kniha účtov komlóšskeho gazdu Pavla Hovorku 1790 – 1954“ či „Z korešpondencie národných buditeľov z obdobia od roku 1832 do roku 1886“. Plná dokumentov je aj kniha „Časť histórie Slovenského Komlóša, o ktorej historici málo písali“. V najnovšej knihe „O koreňoch dolnozemských Slovákov“ pokračuje v odhaľovaní bielych miest histórie. Táto je obohatená aj o osobné spomienky na priateľov a o „cestopis“ po stopách kanadských Komlóšanov. Bohatý na prácu, radosti a starosti je život stavebného inžiniera Michala Hronca. Dokladá to v svojej životopisnej knihe: „Od kamennej tabuľky po počítač“.
Michal Hronec dedičstvo chápe ako výsledky práce doterajších generácií, ktoré treba nielen zachovať ale aj zveľaďovať. Nezabúda na slovenskú minulosť, ale myslí aj na slovenskú budúcnosť svojich rodákov.
Jozef Schwarz