
Pri čítaní knihy „Spomienky z Budapešti“ z rokov 1939 – 1944, ktorú napísal vtedajší slovenský vyslanec v Maďarsku Ján Spišiak, som si uvedomil paradoxy dejín. Alebo kto s čím zaobchádza, ten aj tým schádza.
Blíži sa jar 1944. Druhá svetová vojna zúri a Maďarsko prehodnocuje svoju jednostrannú orientáciu na nacistov. Poškuľuje po (najmä západných) spojencoch. 19. marca 1944 si Hitler predvolal regenta Horthyho do salzburgského zámku Klessheim. Povedal mu, že sa poučil na talianskom prípade – odskočenia Talianov od Ríše – a nechce aby sa to v Dunajskej kotline opakovalo. Preto vydal rozkaz vojakom, aby vpochodovali do Maďarska. Horthy najprv odmietal podriadiť sa, ale pri druhom rozhovore kapituloval. Vraj pod tlakom vyhrážok, že Slovensko(!), Rumunsko a Chorvátsko dostanú voľnú ruku... Maďari tvrdili a uvedomovali si, že v tom čase majú Slovensko a Rumunsko mobilizované jednotky na maďarských hraniciach. Čo nezodpovedalo príliš skutočnosti. Ribbentrop dokonca požadoval od Horthyho podpísať komuniké, že okupácia Maďarska je po vzájomnej dohode. Horthy poznamenal: „Práve tak by bolo možné doň napísať, že som žiadal Hitlera aby nás obsadili Slováci a Rumuni, ako sa mi Hitler vyhrážal.“ Hitler na záver pripomenul, že toto nie je okupácia ako v prípade Česka spred piatich rokov. Samozrejme, bola to okupácia.
Opakoval sa ako cez „kopirák“ postup Maďarom známy z roku 1939 a vtedy pre nich priaznivý, keď si Hitler v marci pozval na osudový a „historický“ rozhovor prezidenta pomníchovskej Česko – Slovenskej republiky Emila Háchu a čerstvého predsedu vlády ešte len vznikajúceho Slovenského štátu Jozefa Tisa. Každého samostatne. Výsledkom bol zánik Česko-Slovenska, nemecká okupácia, protektorát Čechy a Morava a „samostatný“ Slovenský štát.
Vtedy Hitler tiež pohrozil Slovákom, že Maďari dostanú voľnú ruku...
Jozef Schwarz