Ostali sme sami. Tak sa volala krátkodobá výstava v maďarskom skanzene v Senondreji, ktorú som navštívil pred niekoľkými rokmi. Zachytáva situáciu Maďarov, ktorý sa zo dna na deň, presnejšie medzi 28. októbrom 1918 (vznik Československej republiky) a 4. júnom 1920 (podpis Trianonskej zmluvy) ocitli národnostnou menšinou na území Česko-Slovenska.

Vystavovatelia napísali, že „územia severných žúp Uhorského kráľovstva, ktoré dnes poznáme pod názvom Slovensko, pred prvou svetovou vojnou nikdy netvorili samostatné územné jednotky, ani z politického, ani z ekonomického, ani z geografického, dokonca ani z etnického hľadiska sa neoddeľovali od ostatných častí Uhorska“. Preto dovtedy nikdy Slovensko neexistovalo, ale len Horná zem alebo Horniaky. Ako mohlo existovať, keď uhorsko/maďarská vláda slovenskú myšlienku ani nepripustila! Autori výstavy zdôraznili, že tu žijúce slovenské, maďarské a nemecké obyvateľstvo spájalo spoločné historické dedičstvo Uhorského kráľovstva (tento pojem používajú v slovenskom popise, v origináli je určite Magyarország). Národnostnú idylu podľa nich pokazilo to, že „v období dualizmu – hlavne v dôsledku intolerantnej národnostnej politiky uhorských vlád – slovenská politika sa postupne postavila proti idei uhorského štátu“. Slovenská elita o odtrhnutí sa od Uhorska vraj rozhodla pod vplyvom veľmocenských snáh víťazných mocností a expanzívnych snáh českej politiky. A vyčítajú nám, že uplatňovanie práva na sebaurčenie Čechov a Slovákov „vôbec neakceptovalo etnické princípy“ a stanovilo novú hranicu medzi ČSR a Maďarskom nespravodlivo. To by sme mohli aj my kritizovať a za prepustenie Žitného ostrova požadovať Dolnú zem maďarskú (Viharsarok)... Najzaujímavejšie ešte len príde: „Prvá Československá republika bola síce parlamentnou demokraciou, ktorá pre všetkých občanov a teda aj pre Maďarov zabezpečovala základné demokratické práva, pražské vlády sa však nikdy nezriekli predstavy, aby z tejto mnohonárodnostnej krajiny vytvorili národný štát.“ Pritom priznávajú, že „jazykový zákon bol úmerný – v okresoch s viac ako 20% obyvateľstva maďarskej národnosti sa mohla používať maďarčina ako úradný jazyk, ale jeho uplatňovanie bolo kontroverzné“!?! Svojrázna výčitka od niekoho, ktorý najmenej 50 rokov (od 1867) neumožňoval ani minimálne používanie slovenčiny. Musím uznať, že tvorcovia výstavy uplatnili poetickú licenciu hodnú najlepších maďarských básnikov. Stav, v ktorom sa ocitla maďarská menšina na Slovensku po roku 1918 označili za „nacionalizmus s ľudskou tvárou“. Maďari na Slovensku vraj ostali sami, ale napriek kontroverznému politickému systému už v roku 1920 vytvorili politické strany, ktoré v parlamente bránili ich práva (a v maďarčine). O ochrane materskej krajiny spoza hraníc ani nehovoriac.

Slováci v Maďarsku tiež ostali sami. Nový maďarský režim, ktorý vystriedal starý uhorský (stále maďarský) pokračoval v negatívnej národnostnej politike. Tak ako dovtedy nemali Slováci v Maďarsku žiadne národnostné práva, školy, politické zastúpenie, nemali ich ani naďalej. Pre ilustráciu zopár otázok: Maďari v ČSR kritizovali, že „sieť maďarských škôl, aj prostredníctvom ktorých sa snažili vnucovať československú štátnu ideu bola nedostatočná“. Koľko bolo v medzivojnovom Maďarsku slovenských škôl? Pokiaľ viem ani jedna. Na vnucovanie maďarskej štátnej idey stačili aj tie maďarské. Výstava tvrdila, že „maďarské obyvateľstvo bolo vopred považované za nespoľahlivé, v dôsledku čoho bolo vytlačené so štruktúr štátnej správy“. Jej autori ďalej konštatovali: „Využívajúc možnosti československej demokracie Maďari žijúci na Slovensku mali od roku 1920 parlamentné zastúpenie a so svojimi krivdami vystúpili aj na medzinárodnú scénu.“ Áno, po celých takmer dvadsať rokov maďarskí poslanci zasadali v Senáte i v Snemovni v Prahe. Napríklad poslancom bol aj otec Sándora Máraia. Koľko ich mali Slováci v Maďarskom kráľovstve bez kráľa?

Skutočnosť, že Slováci v Maďarsku prežili národnú nepriazeň počas rokov 1920 až 1945 je obdivuhodná. Nesťažovali sa, na rozdiel od početných maďarských sťažnosti hromadne predkladaných Spoločnosti národov na adresu prvej Československej republiky v medzivojnovom období. Nie preto, lebo Slováci nemali dôvody. Nemali však svojich zástupcov ani v jednej krajine, ktorí by ich bránili.

Ostali skutočne sami.

Jozef Schwarz