Mnohým čitateľom Ľudových novín sú známe knižné príbehy sváka Ragana z Brezovej. Dobrý ohlas mala aj televízna inscenácia. Ich autorom bol spisovateľ Elo Šándor, rodák z Vrbového pri Piešťanoch. Pred 10 rokmi náhodne objavili a vydali jeho vojenské zápisky z prvej svetovej vojny, ktoré si písal od júla 1917, keď ho poslali štvrtýkrát na front. Vojenským vlakom z Komárna cez Hatvan a Miškovec došiel 22. júla do Níreďházy.

Takto opisuje svoje tamojšie zážitky: „Vyšol som do mesta, a vtom sa zastavím a počujem našu sladkú slovenskú mluvu. Mne ani nenapadlo, že by tu aj Slováci mohli byť. Spýtal som sa ženičiek, že či sú aj tu Slováci, vraj áno a veľa a svoj kostol majú tamto v Lutherovej ulici. Roku 1784 vystavaný prekvapil ma svojou mohutnosťou a nádherou. Kostol veliký pre jedno 1000 duší. Divné, je vojna a bolo nápadne veľa obecenstva. Vlastne týchto Slovákov není možno od Maďarov rozpoznať, tak sa nosia ako iní dolnozemskí sedliaci, široké gate atď. Nadpisy a výňatky z písma všade maďarsky. Spýtam sa suseda ako to u nich vyzerá. Vraj cirkev veľmi veliká, slovenská, majú štyroch kňazov a piateho biskupa, ale už ich „prevádzajú“ ma maďarskú cirkev. Kňaz pred oltárom ešte vedel ako tak slovensky, ale farárčatko vylieznuvše na kazateľňu sa teprve učilo tej úbohej slovenčine v českej bohoslužbe. Celú kázeň si doslova vyčítalo a náš jazyk iba strpelo. Ovečky sa usmievali dolu a pošeptávali medzi sebou, že ten si ju vyčíta, že nezná slovensky. Aj môj sused mi vraví, že by mal ísť hore k nám slovensky sa naučiť. Úbohá cirkev!!! Zaujímavé je, že počet obyvateľstva na maďarskú bohoslužbu čakajúceho bol náramne nepatrný. Zaujímavé je po druhé aj to, že som na húfne naplnenej promenáde a ostatných uliciach tunajších nepočul maďarsky ale iba slovensky vyprávať. Vtedy slovenské mesto, o ktorom som ja dosiaľ nevedel na hornom toku Tisy.“

Elo Šándor o desať dní dobojoval. 2. augusta 1917 ho zranil šrapnel na haličskom fronte. Prežil a tak sa môžeme dnes tešiť z jeho humoresiek.

Jozef Schwarz