Známa slovenská ľudová rozprávka s názvom „Či jesto pravda na svete“ zo zbierky Pavla Dobšinského vypráva príbeh dvoch bratov, ktorí sa hádajú o to, či na svete existuje pravda. Jeden tvrdí, že áno, druhý neverí. Uzatvoria stávku o podiel z otcovizne a vydajú sa do sveta hľadať odpoveď. Po strastiplnom celoživotnom putovaní zistia, že pravda na svete existuje, ale rozoznať ju od lži a podvodu nie je jednoduché. Dokonca lož a podvod sa niekedy zdajú byť pravdou. Je to rozprávka, končí dobre.
Horšie je to s pravdou v dejinách. Zdá sa, že v dejinách existuje viacej právd. Bohužiaľ, platí to aj pri hľadaní pravdy bratskými národmi na oboch brehoch Dunaja. Prečo sa slovenskí a maďarskí dedičia uhorskej histórie nevedia dohodnúť na výklade spoločného dedičstva, na jednej pravde? Pre dnešných Slovákov i Maďarov spoločne žijúcich v jednom priestore viac ako tisíc rokov je hľadanie pravdy o spoločnej minulosti ďaleko od rozprávky. Ktorý výklad dejín je pravdivý? Slovenský či maďarský? Jestvuje slovenská pravda, jestvuje maďarská pravda? A prečo sú tieto pravdy takmer protikladné? Prečo sa navzájom neznášajú? Prečo je pre Maďara Trianon deň smútku a pre Slováka deň radosti? Dnešný priemerný Slovák alebo Maďar na to ťažko hľadá odpoveď, veď ani politici a vedci sa nevedia dohodnúť na jednej pravde a jej existencii. Prečo? Preto, lebo všetci hľadajú odpoveď jednostranne. Národne a nacionalisticky.
Dva príklady zlyhávania pri hľadaní našej spoločnej slovensko/maďarskej pravdy. Nedávno zosnulá vynikajúca osobnosť maďarskej kultúry Csaba Kiss Gy. tvrdil, že maďarský a slovenský nacionalizmus akoby boli dve vajcia. Majú podobné závity a skrutky. Dokladuje to slovami, ktoré napísal pred 15 rokmi pri posudzovaní preambuly maďarskej ústavy: „Nazývajú ju Národným vyznaním, a to sa mi nepozdáva. Tu by sa nemalo hovoriť o viere, ale o spoločných hodnotách. (...) Nie kvetnatými slovami, ale jednoznačne súhrnne vyjadreným odkazom maďarského historického dedičstva. (...) Jednou z najťažších otázok je, odkedy Maďari evidujú právnu kontinuitu svojho štátu. (...) A práve slovenský jazyk nám môže pomôcť pri pochopení, že je to veľmi zložitá otázka. Slovenčina inak pomenúva Maďarsko (Uhorsko) do roku 1920 a Maďarsko po roku 1920. (My) maďarsky oboje nazývame Maďarskou krajinou (Magyarország). Inými slovami: v slovenčine sa popiera kontinuita medzi prvým a druhým; stará krajina bola vlasťou národov (hoci po roku 1867 aj macošskou) ...“ Ja si myslím, že práve tu je kameň úrazu výkladu našich spoločných dejín. Pokiaľ maďarčina „nezavedie“ maďarský výraz pre pojem Uhorsko, uhorský ap., dovtedy nenájdeme spoločnú reč. Tvrdenie, že „vo francúzskom texte mierovej zmluvy sa Hongrie a po slovensky Maďarskom nazývaná krajina pokladá za nástupnícky štát onoho Uhorska, čiže uznáva sa právna kontinuita štátu“ je neúplné a najmä nesprávne. Trianonská zmluva považovala za nástupnícke štáty Uhorska okrem nového Maďarska rovnocenne aj Česko-Slovensko, neskoršiu Juhosláviu a Rumunsko. Maďarsko vzniknuté v roku 1918 bol prvý skutočne národný štát Maďarov, čo Uhorsko (Régi Magyarország) nikdy nebol.
Druhým momentom je hľadanie konkrétnych ciest ako sa priblížiť k spoločnej pravde. Politici ale aj vedci sa zhodli, že treba začať od počiatku (maďarsko/slovenského) sveta. Od príchodu kočovných kmeňov, z ktorých jeden niesol meno Meder do strednej Európy (Dušan Čaplovič). Pokúsiť sa o spoločný výklad spoločnej minulosti. To znamená: najprv pripraviť spoločnú učebnicu dejepisu. V rokoch 2008 – 2011 vyvíjala činnosť Slovensko-maďarská komisia historikov, ktorej cieľom bolo pripraviť spoločné texty. Už je rok 2026 a oficiálna a schválená spoločná slovensko-maďarská učebnica dejepisu pre základné a stredné školy neexistuje. Ktovie kedy bude. Hoci sa o nej diskutuje už dlhé roky a vzniklo niekoľko komisií historikov, „vytvorenie komplexného a jednotného výkladu dejín naráža na odlišné vnímanie citlivých historických udalostí“.
Odlišné vnímanie citlivých historických udalostí nebolo od počiatku našich „uhorských“ dejín. Spisovateľ Anton Hykisch ho datuje od zavádzania nemčiny ako komunikačného jazyka cisárom Jozefom II. Pol roka po jeho smrti článkom XVI. z uhorského snemu v Budíne presadili maďarčinu do stredných škôl a na univerzitu. Cesty maďarčiny a slovenčiny, rumunčiny, srbčiny sa v nasledujúcich dvoch storočiach rozišli. Rozišli sa postupne aj národné pravdy. Politika maďarizácie doviedla Uhorsko k jeho zániku. Parafrázujúc A. Hykischa, dnes sme akože formálne slobodní. Máme všetci svoje štáty. A svoju pravdu. Podľa povrchného výkladu dejín – každý z vlastného kúta – máme máločo spoločné. Veď nás delí toľko udalostí, krívd, neprávostí...
Dokážeme to zmeniť?
Jozef Schwarz