Po staršej, už nežijúcej generácii svetoznámej kovačickej insity, ktorú predstavovali hlavne Martin Jonáš, Ján Sokol, Martin Paluška, Michal Bíreš, Ján Garaj, Zuzana Chalupová a ďalší priekopníci, prišla postupne nová generácia tvorcov. Dá sa povedať, že tento tvorivý ošiaľ zasiahol takmer celú Kovačicu, a nepretržite trvá takmer sedem desaťročí. Insitné umenie Slovákov zo Srbska sa stalo pojmom, ktoré možno smelo pomenovať „insitnovýtvarným kovačickým fenoménom“.
Píše sa o nich v najčítanejších svetových časopisoch a jednotlivci dostali svoj priestor aj v encyklopédii svetového insitného umenia. Každý z týchto tvorcov má svoj rukopis, vyvierajúci zo slovenských roľníckych koreňov a vrodeného inštinktu. Kým zakladatelia kovačickej insity boli všetko roľníci a ich výtvarné motívy na obrazoch boli prevažne z poľnohospodárskeho prostredia, mladšia generácia tvorcov sa regrutuje už aj z iných povolaní a na ich obrazoch vidieť čoraz viac nových motívov a tvorivých prístupov.
Insitný maliar strednej generácie Pavel Hajko (1952) sa narodil práve v roku vzniku organizovanej skupiny a galérie naivných maliarov – vtedy všetko kovačických sedliakov. Za člena stálej galérie a teda medzi už afirmovaných maliarov, ho prijali roku 1981. Okrem olejomalieb tvoril aj výkresy a maľoval na skle. V roku 1981 sa stal členom Združenia kovačických insitných maliarov. Kovačickí Hajkovci patria medzi tie slovenské rodiny, ktoré na konci 18. a na začiatku 19. storočia sa prisťahovali do banátskych končín v najväčšom počte z Novohradu, ale aj z Peštianskej stolice, medzi inými aj rodina Hajkovcov zo Slovenskej Ďurky (Galgagyörk).
Pokiaľ predkovia Pavla Hajka sa živili roľníctvom, on si za svoje povolanie zvolil remeslo. Vyučil sa za stolára a tak sa jeho zručnosť prejavovala najskôr iba v práci s drevom. Postupne svoj talent prejavil, a to i zásluhou povzbudzovania jedného z najznámejších kovačických insitných maliarov Martina Jonáša, aj v kreslení a maľovaní. Odvtedy sa úspešne venuje obidvom tvorivým kumštom. Fortieľ stolárskeho majstra prejavil napríklad aj v tom, že v jeho dome všetok nábytok pochádza z jeho zručných rúk. Keď nerobí s drevom a chce si odpočinúť, zoberie do rúk štetec a paletu a keď pocíti, že maľovania má už dosť, prejde do stolárskej dielne a pokračuje v začatej práci s drevom.
V insitnej tvorbe má svoj štýl – kým ostatní maliari stvárňujú prevažne dedinský život a svet, on si vytvoril vlastný prístup a filozofiu, ktorá je iná ako v skutočnom dedinskom živote. Svoj prvý obraz namaľoval pred tridsiatimi rokmi a hneď na to o dva roky neskôr si zvolil za svoj ústredný motív svojich obrazov – kohúta. Toto domáce zviera, ktoré nechýba ani v jednom kovačickom dvore, jeho rodina tiež chová a od detstva aj dôverne pozná, ho vo svojej tvorbe úplne opantalo. A to nie náhodou, veď kohút je prepychový tvor a majstrovské dielo prírody. Túto nádheru prebral plne do svojej tvorby a od kohúta zobral bohatstvo krásy a vo svojom diele mu dal všetky farby a najväčšie hodnoty života. Kohút v ľudovom podaní mnohých národov je vták slnka a ohlasovateľ svetla. Svojím spevom zvestuje svetlo a tým príchod nového dňa. Aj preto na Hajkových obrazoch defiluje ako symbol nového dňa, bdelosti, plodnosti a mužnosti v rôznych situáciách a prostrediach. Podobne ako Martin Jonáš, ktorý povýšil svoju tvorbu o výtvarnú filozofiu s príbehmi, aj on na svojich obrazoch vymýšľa rôzne príbehy, ktorých témy sa menia, ale kohút vždy zostáva. „Moje maliarstvo je o kohútích snoch a podobné sny majú aj muži – veď ktorý z nich by nechcel mať okolo seba veľa pekných žien, práve tak ako kohút sliepok,“vyznal sa huncútsky zo svojej tvorby sám autor. Hajkove kohúty sú stelesnením pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti a na obrazoch hýria sýtymi a sviežimi farbami s odvážnymi erotickými motívmi. Na jeho obrazoch v popredí zostáva vždy tento pyšný polygamný dvorný vták, pozadie tvorí idylická krajinka s dedinou a kostolnou vežou v diaľke.
Podobne ako dielo Martina Jonáša, aj doterajšie známe dielo Pavla Hajka je medzi odborníkmi pre jeho svojský prístup a filozofiu tvorby vysoko hodnotené. Uvediem niektoré citáty z rozsiahlejšieho hodnotenia srbských výtvarných kritikov. „V rovinatej krajine – na Hajkových obrazoch – zo zeme vyčnievajú lákavé obliny ženského tela. Ide tu o personifikáciu plodnej rovinnej zeme, ktorá dáva život vďaka láske a mužského prístupu – kohútovi,“píše výtvarný kritik Vladimír Valentík v reprezentačnom farebnom prospekte o tvorbe Pavla Hajka. Iný odborník Mile Medič: „Kohút sa svojimi neobvyklými vlastnosťami ponúkol všetkým umelcom tohto sveta. Opravdivým zázrakom je, že doteraz nikto nevedel využiť tie nevyčerpateľné možnosti, ktoré kohút ponúkal ľudskej obrazotvornosti, poézii, filozofii a zvlášť maliarstvu. Maliar Pavel Hajko z Kovačice je prvý medzi maliarmi, ktorý úplne vyjadril všetky, aj netušené možnosti, ktoré kohút má. On z kohúta urobil veľkolepú, poetickú a maliarsku metaforu života. Vytvoril veľký mýtus o kohútovi ako symbole času, lásky, boja, krásy, života a smrti“.
Pavel Hajko vystavoval svoje diela na viac ako dvadsiatich samostatných výstavách a sto kolektívnych výstavách.
S jeho obrazmi sa mali možnosť záujemcovia zoznámiť v Austrálii, Japonsku, Kanade, Malajzii, Španielsku, Taliansku, USA, na Cypre a samozrejme najviac na Slovensku. V krajine svojich predkov je častým hosťom, je aj členom Detvianskej umeleckej kolónie a každoročne sa zúčastňuje na jej akciách a tvorbe v plenéri. V roku 2002 vyšla v Bratislave o Pavlovi Hajkovi reprezentačná farebná monografia, ktorej autorom je výtvarný odborník a zberateľ Ivan Melicherčík a fotograf Anton Fiala. Autor na konci textu zhrňuje: „Hajko si vytvoril vlastnú tvarovú, farebnú i námetovú gramatiku, už tak typickú, že na každý jeho obraz možno razom ukázať a povedať – to je Hajko! Jeho prototyp kohúta je bez výnimky kohút s rodným listom vystaveným v Kovačici. Pavel Hajko je insitným maliarom, čo má kresbu kohúta aj na svojej vizitke i pečiatke, maliar, ktorý sa ako jediný maliar v Kovačici podpisuje na svoje obrazy opačne, zrkadlovo – sprava doľava“.
Ján Jančovic
Foto: autor