Slovenský inštitút v Budapešti po viac ako ročnej povinnej odstávke otvoril svoje brány pre záujemcov slovenskej kultúry. Prvým offline podujatím po pandémii bola vernisáž slovenského fotografa Petra Župníka s názvom Anima, ktorá sa konala 20. mája.

Výstava je realizovaná v rámci programu Budapest Photo Festival. Projekt je každoročný celomestský výstavný seriál, ktorý predstavuje súčasné a klasické hodnoty fotografie za účasti maďarskej a medzinárodnej umeleckej scény. Cieľom festivalu je vytvoriť z Budapešti „Mesto fotografie“. Riaditeľkou BPF a zároveň kurátorkou výstavy je Szilvia Mucsyová. Výstava bude v priestoroch SI v Budapešti dostupná záujemcom do 27. júna.

Peter Župník sa narodil v roku 1961 v Levoči a patrí do skupiny fotografov označovaných ako slovenská nová vlna. Ide o voľné zoskupenie slovenských fotografov študujúcich v priebehu osemdesiatych rokov na FAMU u Jána Šmoka, ktorí sa snažili búrať zabehnuté klišé inscenovanej fotografie.

Anima je voľný súbor fotografií s tematikou animálneho sveta. Vzniká od roku 1980 spontánne popri ďalších tematických súboroch fotografií. Jednotlivé umelecké diela majú svoj samostatný príbeh a môžu existovať ako samostatné umelecké diela. Najstaršie sú originálne čiernobiele fotografie s domaľbou a najnovšie sú tlače na dreve s domaľbou. Domaľbou mení význam zobrazovaných predmetov rôznymi maliarskymi technikami. Vznikajú tak unikátne diela. Celý súbor má približne sto diel, z ktorých je 21 vystavených v Budapešti. O tvorbe Petra Župníka vyšlo niekoľko katalógov, množstvo odborných článkov aj rozhovorov. Je autorom viacerých fotografických i obrazových publikácií. Jeho tvorba bola invenčným spôsobom spracovaná vo filmoch Mareka Šulíka: Cesta (2013) a Martina Štrbu: Vlna vs. Breh (2014). Výtvarne spolupracoval so Stredoeurópskym fórom v Bratislave, Projektom 500 i na publikácii Slovenské hrady objektívom. Známa je jeho fotografická spolupráca na mapovaní historických pamiatok i architektúry v českej Litomyšli a predovšetkým v Levoči, kde nadčasovým umeleckým fotografickým stvárnením zaznamenal krásu gotického oltára Majstra Pavla.

P. Župník od roku 1995 žije a tvorí v Paríži. Maďarskú metropolu navštívil prvýkrát.

– Ako sa vám páči v Budapešti?

– V Budapešti som bol prvýkrát. Je to veľmi zaujímavé mesto. Fascinuje ma, že na každom rohu je nejaká socha alebo pamätná tabuľa. Oproti Parížu je pre mňa obrovským prekvapením, že je tu toľko starých, schátralých budov. V Paríži je trend staré budovy búrať alebo rekonštruovať.

– Aké boli vaše začiatky v Paríži a ako vnímajú Slovákov, Slovensko vo Francúzsku?

– Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi presťahoval do Paríža, vôbec som nehovoril po francúzsky. Samozrejme, obklopil som sa Slovákmi a Čechmi. A dnes už viem po _rancúzsky, ale len hovoriť, písať som sa nenaučil. O Slovensku sa vo Francúzsku veľa nehovorí, vlastne hovorí sa len vtedy, keď sa na Slovensku deje niečo negatívne. Ale ako pozitívum by som určite povedal, že o Slovensku sa vie čoraz viac najmä vďaka našim úspešným športovcom, akými sú napríklad cyklista Peter Sagan. V Paríži mám malý ateliér, kde tvorím a žijem.

– Uvažujete o tom, že sa raz vrátite na Slovensku?

– Viem, že sa na staré kolená vrátim na Slovensko. Svoje dôchodcovské roky chcem tráviť na Slovensku, v krásnej prírode okolo Levoče.

– Čím ste sa chceli stať a ako ste prišli do styku s fotografovaním?

– Od útleho veku ma bavilo kreslenie a maľovanie. Môj otec bol vedec, ktorý sa venoval šľachteniu jabloní a hrušiek určených do vyšších polôh a ako amatérsky fotograf si fotografoval svoje práce z rôznych, mimoriadne netradičných pozícií. Vždy ma to fascinovalo. Keď som mal približne desať rokov, vzal ma so sebou do tmavej komory, ktorá už, bohužiaľ, v súčasnosti neexistuje. A tam sa to všetko začalo.

– Kam viedli vaše ďalšie kroky?

– Potom som sa rozhodol študovať úžitkovú fotografiu na strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach, na tzv. ŠUP-ke. Košice boli v tom čase po Levoči obrovská zmena prostredia. Hľadel som na Košice, ako na obrovské mesto, ktoré mi otváralo nové možnosti a formovalo ma. V treťom ročníku sme usporiadali školskú výstavu. Navštívil nás profesor z katedry fotografie na pražšskej FAMU (Filmová a televizní fakulta Akadémie múzických umení v Prahe), Ján Šmok. Pán profesor si prezrel výstavu a povedal – Župník, čakám vás na prijímačkách.

– V Prahe ste sa začali venovať profesionálnemu fotografovaniu. Ako vyzerali vaše začiatky?

– Bol to môj prvý výlet do Prahy, do ktorej som sa okamžite zamiloval. Celý svet som začal vnímať cez fotografie. Fotografoval som všetko, ale začal som hľadať parafrázy, chcel som ísť dovnútra. Vtedy som začal tvoriť prvé diela z aktuálne vystaveného súboru Anima. Mojím prvým obrazom bola fotografia mačky. A potom to už išlo, presťahoval som sa do Paríža. V súčasnosti tvorí súbor skoro 100 fotografií. Prvýkrát bol predstavený vcelku v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne v roku 2018. Kurátorkou výstavy bola Elena Porubänová.

– Ako vplýva na vašu tvorbu digitálny svet?

– Ja som klasik. Svoj prvý digitálny fotoaparát som si kúpil pred niekoľkými rokmi, keď sa mi naskytla možnosť fotografovať v levočskej Bazilike sv. Jakuba. Oveľa väčší zásah pociťujem z hľadiska virtuálneho sveta. Založil som si stránku www.zupnik.eu a momentálne rozbieham aj svoje sociálne siete, je to pre mňa niečo nové, ale vidím v tom obrovské možnosti.

– Mali ste možnosť fotografovať aj v levočskom Chráme sv. Jakuba, ako to prebiehalo?

– Keď som sa dozvedel, že v Chráme sv. Jakuba je lešenie, rozhodol som sa, že všetko zdokumentujem. Pre mňa má chrám tvar vesmírnej lode. Ale keď sa postavíte na lešenie, vidíte všetko úplne inak. Zrazu si všimnete ohromné množstvo detailov aj možností, ako ho nasnímať. A vidíte veci, ktoré bežný smrteľník nemá šancu zdola nikdy vidieť. Bol to vizuálny šok. A ďalší vizuálny šok bol pohľad na zadnú stranu sôch z oltára Majstra Pavla z Levoče. Okrem reštaurátorov a upratovačiek to nikto iný nikdy neuvidí. Nemal som vôbec žiadnu ideu, vedel som len toľko, že chcem oltár fotografovať. Veľmi rád by som túto svoju prácu niekedy v budúcnosti vydal aj vo forme knihy. Verím, že raz nájdem partnerov, ktorí podporia jej vydanie.

O Petrovi Župníkovi v skratke

Peter Župník sa narodil 14.8.1961 v Levoči. V rokoch 1976 – 1980 študoval na Oddelení úžitkovej fotografie na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach. V rokoch 1981 – 1986 absolvoval štúdium na Katedre umeleckej fotografie na FAMU v Prahe u profesora Šmoka. Je členom umeleckej skupiny Most, združenia Pražský dům fotografie a členom známeho fotografického zoskupenia Slovenská nová vlna. V roku 1995 sa presťahoval do Paríža, kde žije a tvorí doteraz. Posledné roky trávi čoraz viac voľného i pracovného času medzi Francúzskom, Českom a Slovenskom.

Súbor Anima očami fotografa Petra Župníka

„A čierno-biela mačka sa s ľahkosťou šelmy presúvala po „jej“ území, zastavila sa, sadla si, zvalila sa a začala sa naťahovať, tá choreografia natura bola dokonalá. Bolo to dávno, vytvárala vlastné obrazy, nevedel som sa vynadívať. Stačilo to len správne zachytiť. Tak som s tým zachytávaním začal. A začali vznikať Momentky z môjho aj zvieracieho života. Čas plynul, stretával som rôzne zvery, živočíchy a aj veci, náznaky a zoskupenia, ktoré mi ich pripomínali. Začal vznikať akýsi voľný Animálny cyklus. Pomaly ho dopĺňam, fotografujem len občas, keď sa priblížim ako šelma a zachytím moment z ich života. Ide mi aj o moment estetický, najlepšie s nejakým tajomstvom a dávkou fantázie. Občas sa náhle zjavia, som v strehu, stačí neuvážený pohyb a zmiznú. Začas sa objavia na mojom stole, na múre, vo výklade, na lúke za Levočou, na mojich cestách a v mojej predstavivosti. Neprestávam sa čudovať, som užasnutý z nových obrazov, ktoré sa mi zjavujú, veľakrát nemám fotoaparát, tak sa len tak pozerám a teším sa, že to ešte vidím. Ďalšie spracovanie, či už čiernobielej alebo digitálnej fotografie je zdĺhavý proces. Cesta k finálnemu „obrazu môjmu” s presným prevedením a názvom je dlhá, ale mám ju rád. Animálny svet ma neprestáva fascinovať, niekedy mám pocit, že mu rozumiem.“

(DČ)

Foto: Andrea Kiššová