Piaty ročník Medzinárodného slovenského výtvarného sympózia vo Veľkom Bánhedeši priniesol nielen nové umelecké diela, ale aj priestor na dialóg, výmenu skúseností a uvažovanie o slovenskej identite v stredoeurópskom kontexte. Šestnásť tvorcov zo Slovenska, Srbska, Rumunska a Maďarska sa na týždeň ponorilo do intenzívnej tvorivej práce, v ktorej sa osobný rukopis každého autora prepojil s duchom dolnozemskej roviny.

Autentické výpovede štyroch vybraných účastníkov ponúkajú intímny pohľad na to, ako výtvarníci vnímajú tunajšiu atmosféru, čo ich inšpirovalo a aký význam prikladajú udržiavaniu spoločného jazyka a kultúrneho dedičstva.

Slovenský výtvarník a pedagóg Ján Huňady opísal ovzdušie panujúce v tábore slovami: „Atmosféru vo Veľkom Bánhedeši tvorí predovšetkým medzinárodné zoskupenie výtvarníkov a samotné sympózium. Hoci je tu obrovské teplo a okolitá rovina s vyprahnutou pôdou je bez kopcov, miestni ľudia sú nesmierne milí. Práve táto skladba ľudí a tvorivé prostredie sú zárukou kvalitnej tvorby. Medzi autormi nejde o žiadne predbiehanie sa, no každý je prirodzene zvedavý, čo zo seba vydá ten druhý. Navzájom sa konfrontujeme, vymieňame si pohľady a oživujeme spomienky. Ja sám som tu nebol tri roky a stretnutie so starými priateľmi i novými tvárami je pre mňa obrovskou inšpiráciou, ktorá nás ženie dopredu.“ K svojmu umeleckému zámeru a posolstvu diel dodal: „Vo svojej tvorbe sa venujem abstraktnému prejavu v duchu súčasného európskeho expresionizmu, no snažím sa do diel vniesť aj realistickejší rozmer a stopu tunajšieho prostredia. Keďže modernému abstraktnému umeniu nerozumie každý, hľadám výpoveď na pomedzí abstrakcie a realistickej výpovede, aby bola zrozumiteľná a zanechala odkaz aj pre bežných, jednoduchých ľudí v Bánhedeši či kdekoľvek inde v Maďarsku, kam sa táto výstava dostane.“ V otázke významu podujatia a svojich koreňov Huňady podčiarkol: „Hlavný zmysel takýchto podujatí vidím v tom, že sa z pôvodného výtvarného tábora stalo skutočné medzinárodné sympózium, ktoré spája Slovákov zo Srbska, Rumunska, Maďarska i Slovenska. Získalo tým na sile i umeleckej kvalite. Najdôležitejšie však je to, o čom hovorí aj Janko Pepo (hlavný organizátor – pozn. red.), zachovanie slovenského jazyka a národného povedomia, ktoré sa dnes najmä medzi mladými vytráca. Slovenská komunita naprieč Európou drží pokope a náš jazyk i tradície predkov si napriek všetkému uchovávame. Meno Hunyadi v sebe nesie hlboký historický odkaz viažuci sa k celému Uhorsku a k záchrane kresťanskej Európy pred Turkami. Hoci po maďarsky viem len pár slov, slovenské korene vo mne vzbudzujú veľkú hrdosť. Sme hrdí na to, čo sme ako Slováci dokázali, a považujem za dôležité túto slovenskú reč a kultúrne dedičstvo šíriť a zachovávať kdekoľvek v Európe i vo svete.“ O svojich nadchádzajúcich aktivitách prezradil: „Ako pedagóg na strednej i vysokej škole mám plánov vždy neúrekom. Čakajú nás študentské výstavy a koncom septembra sa s absolventmi bratislavskej ŠUP-ky (Školy umeleckého priemyslu) predstavíme v umeleckej kolónii Josefov v Česku. Pripravujem aj autorské výstavy a na jeseň budem pomáhať svojej dcére, ktorá je sochárka, s jej výstavou v nitrianskej synagóge. Okrem toho vo svojom ateliéri neustále priebežne tvorím grafiky a obrazy pre ďalšie výstavy a medzinárodné sympóziá.“

Mária Štefanková z rumunského Nadlaku vnímala bezprostredné historické prepojenie svojho domova s Bánhedešom: „Atmosféra vo Veľkom Bánhedeši je veľmi príjemná a na človeka pôsobí mimoriadne pozitívne. To, čo ma inšpiruje doma v Nadlaku, ma inšpiruje aj tu, pretože aj Nadlačania mali kedysi podiel na zakladaní Bánhedeša. Dokazujú to samotné dejiny a napríklad aj miestny kostol má rovnakú architektúru ako u nás v Nadlaku, len je o niečo nižší. Vo svojej tvorbe rada využívam motívy architektúry, ktoré spájam s ľudovými prvkami a folklórom – či už ide o detaily z tradičných stavieb, prvky z krojov alebo úžitkové predmety. V tábore momentálne maľujem akrylom, no inak sa venujem aj grafike a kombinovaným technikám, ako je ceruzka a tuš. Účasť na takýchto stretnutiach vnímam ako obrovský prínos – človek nadväzuje nové kontakty a priateľstvá, zdokonaľuje sa v maľbe a vedie podnetné odborné diskusie.“ O odraze identity v tvorivom procese uviedla: „V mojich prácach sa odrážajú predovšetkým slovenské korene. Pochádzam síce z Nadlaku v Rumunsku, ale naša rodina je čisto slovenská. V tomto duchu som bola vychovaná a pokračujem v tom aj pri tvorbe – všetko čerpám zo slovenskej identity okolo seba. Po skončení tábora si plánujem trochu oddýchnuť, načerpať sily, ešte trošku cestovať a v zime opäť naplno pracovať a tvoriť. Konkrétne motívy dopredu neplánujem – to vždy prichádza samo. Človek vezme do ruky štetec alebo ceruzku, niekedy začne s jednou myšlienkou a skončí pri celkom inej. Všetko sa vyvíja prirodzene priamo v procese tvorby.“

Akademická maliarka Alena Adamíková zo Slovenska opísala podmienky a inšpiračné zdroje: „Atmosféra vo Veľkom Bánhedeši je skvelá v tom, že nám miestni obyvatelia – nielen rodina Pepovcov, ale aj ich kolegovia zo samosprávy – vytvárajú také podmienky, vďaka ktorým sa môžeme celý týždeň nerušene sústrediť na prácu. Súčasne nám vždy pripravia výlet do mesta prepojeného s pôsobením Slovákov v minulosti, čo je skvelý podnet a inšpirácia k ďalšej tvorbe. Som tu už tretíkrát a vždy je to pre mňa niečo, na čo sa celý rok veľmi teším.“ O konkrétnych témach, ktoré v Bánhedeši spracovala, povedala: „Vo svojom vlastnom umeleckom programe sa venujem portrétom rôznych ľudí, predovšetkým ak ide o kľúčové a zaujímavo zadefinované osobnosti. V Malom Kereši sme navštívili rodný dom Alexandra Petőfiho. Prvýkrát som sa tam dozvedela o jeho manželke Júlii Szendreyovej, ktorá sa tiež venovala literárnej tvorbe a bola prvou ženou, čo preložila Andersenove rozprávky. Už mám rozpracované dva jej portréty a súčasne aj portrét samotného Petőfiho, do ktorých vstupujem s prvkami magického realizmu. Priamo vo Veľkom Bánhedeši ma zasa zaujali staré duby. Dozvedela som sa, že 226 dubov tu začiatkom 20. storočia vysadil pán farár Juraj Mazák. Podľa jedinej dochovanej starej fotografie sa pokúšam aj o jeho portrét, kde jeho siluetu dotvára niekoľko týchto mohutných stromov.“ K medzinárodnému rozmeru a historickým súvislostiam dodala: „Keďže sme medzinárodné zoskupenie, obrovským prínosom sú rozhovory s výtvarníkmi zo srbskej komunity či s dievčatami z Rumunska. Všetci sme vyštudovali akadémie výtvarných umení, a tak si vymieňame skúsenosti o kultúrnych možnostiach, výstavných podmienkach a prezentácii v jednotlivých krajinách. Je zaujímavé sledovať, s akým programom prichádzajú, čo nás spája a aké okolnosti formujú našu tvorbu. Čo sa týka dolnozemských tradícií, mňa osobne fascinujú skôr konkrétne osobnosti a historické stopy než folklórne ornamenty a čipky. Petőfi patrí do revolučného obdobia rokov 1848/1849, kedy v našom prostredí pôsobili Hviezdoslav či Ján Kollár. Táto vzbura pospolitého ľudu sa diala v celom vtedajšom Rakúsko-Uhorsku a vtedajší hrdinovia prežívali to isté u nás i na Dolnej zemi. V roku 2027 pripravujem výstavy na Slovensku a som si istá, že časť poznatkov z tohto tábora zakomponujem do svojej portrétnej tvorby. Či už ide o postavu Júlie Szendreyovej z Malého Kereša, alebo o motívy zo Segedína, kde sme boli minulý rok. Veľmi si vážim, že sa na týchto miestach stretávame s ľuďmi zapálenými pre svoju prácu – ako bola napríklad vedúca knižnice v Malom Kereši Anna Sabadošová. Vďaka ich zanietenému výkladu sa môj umelecký výskum nesmierne urýchli a stáva sa živou súčasťou mojich diel.“

Výtvarníčka Anikó Dutkonová z Maďarska priblížila svoju skúsenosť s komunitou a jazykom: „Atmosféra vo Veľkom Bánhedeši ma inšpiruje predovšetkým tým, ako hlboko tu pretrvávajú slovenské tradície. Najviac zo všetkého mi však dodáva energiu pokojné a tiché prostredie, v ktorom sa nachádzame. Nemusíme sa tu sústrediť na nič iné – iba na samotnú tvorbu, jeden na druhého a na vzájomný dialóg. Veľké plus je aj samotná komunita, ktorá sa tu zišla. Každý v sebe nesie slovenské korene, či už prišiel zo Srbska, Rumunska alebo zo Slovenska, a tieto svety sa tu prirodzene prepájajú.“ K pracovným technikám a námetom uviedla: „V tábore pracujeme prevažne s akrylom, čo bola aj požiadavka organizátorov. Ja sa síce v poslednom čase venujem skôr pastelu, no brala som to ako príležitosť osvojiť si techniku maľby akrylom, hoci pre moju vlastnú radosť a istotu vznikol aj jeden pastelový obraz. Výrazným inšpiračným momentom bola návšteva Malého Kereša, kde v rámci programu slovenskej komunity obliekli malé dievčatko do tradičného ľudového kroja. Úplne ma očarila tá čistota, samotné dievča a nádherne zdobený, vyšívaný čepiec. Okrem tohto motívu som zachytila aj atmosféru ulice v Bánhedeši počas tunajších letných horúčav.“ O osobnom význame sympózia vyznala: „Účasť v tábore má pre mňa obrovský význam. Stretlo sa tu šestnásť tvorcov a šestnásť rôznych pohľadov na jednom mieste. Pre mňa je to vôbec prvá takáto príležitosť tvoriť v takejto priateľskej, otvorenej a podporujúcej komunite. Hoci som mala na začiatku stres a trému, vďaka pomoci a prijatiu ostatných to zo mňa rýchlo opadlo. Rovnako dôležitý bol pre mňa aj jazykový rozmer. Doma nemám možnosť rozprávať sa s nikým po slovensky, a tak bolo úžasné komunikovať celý týždeň v rodnom jazyku. Veľmi ma potešilo, keď mi jedna z účastníčok povedala, že by jej ani nenapadlo, že som z Maďarska, a považovala ma za Slovenku z Horniakov. Vyrastala som u starých rodičov, ktorí doma hovorili po slovensky, a v tábore sa mi všetky tieto spomienky a silný pocit identity vrátili. Naplno som pocítila, že sem patrím a že slovenské korene sú vo mne stále živé. Čo sa týka mojich ďalších umeleckých plánov, mojím hlavným cieľom je nájsť svoj vlastný výtvarný štýl a autorský rukopis. Som ešte len na začiatku svojej cesty, no skúsenosti, rady a podnety, ktoré som tu za tento týždeň načerpala, ma výrazne posunuli vpred.“

Autentické hlasy umelcov zreteľne potvrdzujú, že bánhedešské sympózium nie je iba izolovanou umeleckou dielňou, ale skutočným živým priestorom, kde sa profesionálne výtvarné umenie stáva mostom medzi minulosťou a prítomnosťou slovenského sveta. Vďaka otvorenosti, vzájomnej úcte a rešpektu sa Veľký Bánhedeš opäť zapísal do kultúrnej mapy ako miesto, kde sa v tvorivom tichu rodia hlboké priateľstvá a trvalé umelecké hodnoty.

Greguš

Foto: autor