Klub slovenských klebetníc – tento názov si vybrala skupina oduševnených žien v Cinkote, ktorá sa týždenne raz pravidelne schádza, aby sa pomocou členky Valného zhromaždenia CSSM Etelky Rybovej zdokonaľovala v slovenčine, jazyku svojich predkov.

– Začalo sa to tým, že vždy, keď sme sa stretávali na podujatiach pripeštianskeho regiónu s niektorými známymi z Cinkoty, prišli za mnou s poznámkou a prosbou: „Etelka, my vám skoro všetko rozumieme, ale nevieme sa tak dobre vyjadriť v slovenčine... Nenaučili by ste nás, aby sme lepšie a smelšie hovorili?“ – uviedla nám o začiatkoch pôsobenia klubu E. Rybová. Bolo to približne pred poldruha rokom a odvtedy sa táto 6-8 členná skupinka pravidelne schádza každú stredu v kancelárii predsedníčky Slovenskej samosprávy v XVI. obvode Budapešti Zuzany Szabovej, ktorá si tiež sadla do „lavíc jazykovej školy“. Pritom netreba myslieť na striktný, prísny jazykový kurz. Majú síce aj učebnicu, z ktorej tiež môžu čerpať nové vedomosti, ale ide skôr o neformálny rozhovor pod vedením Etelky Rybovej na rôzne, bežné, každodenné témy. Anka Šajbenová bola napríklad počas našej nedávnej návštevy klubu rozhorčená z výšky mesačného poplatku za plyn, takže ihneď bola daná téma – preopakovanie čísloviek, čomu sa mohli venovať aj pri predstavení, pri správnom sformulovaní dátumu narodenia. „Žiačky“ sa pritom snažia vyjadrovať výlučne v slovenčine, pochopiteľne však občas si musia vypomáhať aj s maďarčinou. O Cinkote, ktorá bola v 18. a 19. storočí centrom slovenských evanjelikov z okolia Pešti treba vedieť, že sa tu po II. svetovej vojne dlhšie nikdy nevyučovala slovenčina.

– Po vojne sme sa pol roka venovali slovenčine pod vedením učiteľa zo Slovenska, ale keď táto výučba zanikla, potom sme mali už iba ruštinu – pospomínala si najstaršia členka kurzu Mária Szászová Jurigová. Aj ostatné členky kurzu, narodené v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, majú znalosť slovenčiny zo svojich rodín, a ako nás informovali, väčšinou už ani nie od rodičov, skôr od starých rodičov sa naučili po slovensky. Treba pritom dodať, že v uvoľnenej atmosfére ich napadlo čoraz viac výrazov, viet a riekaniek, dokonca po určitom čase sme už porovnávali aj tie nie „najkrajšie“ výrazy našich rodných obcí... Na stretnutí so záujemkyňami o jazyk svojich predkov sme sa ešte dozvedeli aj také zaujímavosti, že Cinkota v minulosti mala najužšie rodinné väzby predovšetkým s Veľkou Tarčou, Čemerom, ale aj s Kerestúrom, alebo Malou Tarčou.

Zaujímavé je, že medzi účastníčkami sa nájde aj taká, ktorej korene siahajú na Dolnú zem, rodina Gizely Hudákovej čiastočne pochádza zo Slovenského Komlóša. Tiež sa zhodli na tom, že Cinkotu výmena obyvateľstva nezasiahla vo veľkej miere, Marica Slauková si spomína na rodinné návštevy v minulosti z Československa. Pritom nájdeme aj spoločného známeho, podľa ich vedomostí jediná maturantka Slovenského gymnázia v Budapešti z Cinkoty bola v šesťdesiatych rokoch Katarína Bognárová, ktorej syn zase v sedemdesiatych rokoch navštevoval základnú školu budapeštianskej slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie v ročníku brata pisateľa týchto riadkov. Na týchto posedeniach sa inak bežne vymieňajú recepty, na prvom februárovom „školení“ sa členky skupiny podelili napríklad o názory na narábanie s kysnutým cestom a mohli sme ochutnať aj vynikajúce buchty s lekvárom, ktoré tak v Cinkote, ako aj v rodisku Etelky Rybovej, v Kétšoproni nazývajú pampúškami. Mimochodom práve v prvú februárovú nedeľu pozývali Slováci v Cinkote svojich rodákov z okolia na podujatie s názvom „Skoč k nám na pampúšky...“

CsL

Foto: csl