Absolventka slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Emeše Kováčová patrí do tej generácie mladých, ktorej členovia sa naučili po slovensky už len v školských laviciach. Vlastne o tom, že mladá tanečníčka má slovenských predkov, koluje len legenda v rodine.

Napriek tomu, že v rodine nerozprávali po slovensky a nezachovávali žiadne slovenské tradície, jej rodičia sa rozhodli, že dcéru zapíšu do slovenskej školy. A to znamenalo pre ňu veľkú výhodu. Prečo? Dozviete sa to z nášho rozhovoru.

– Aké je tvoje rodinné zázemie, čo sa týka národnosti?

– Zo strany jedného starého otca mám pravdepodobne slovenské alebo české korene, ale keďže on vyrástol u vychovávateľov, nie sme si istí. Doma sme používali slovenčinu medzi sebou len so sestrou, keď sme nechceli, aby nám rodičia rozumeli. Aj moja sestra skončila na slovenskom gymnáziu, teraz študuje v Košiciach. Neskôr aj rodičia sa naučili niekoľko slov po slovensky, otec pochytil niekoľko fráz aj od čabianskych Slovákov, takže teraz už všetci vieme niečo.

– Prečo sa tvoji rodičia rozhodli vás dať do slovenskej školy?

– O tom sa rozhodli po návšteve čabianskej slovenskej školy, keď už vlastne pochodili všetky ostatné základné školy v meste. Tam našli najsympatickejší učiteľský zbor, rodinnú atmosféru a mysleli si, že znalosť slovenského jazyka nám raz bude na úžitok. Tak sa stalo, ale určite inak, ako to oni pôvodne mysleli. Rada som chodila do slovenskej základnej školy, obľúbila som si slovenský jazyk, takže ostala som tam aj na gymnáziu. Neskôr mi slovenčina ešte viac prirástla k srdcu, keď som ju začala používať na iné, praktickejšie účely a pomocou nej som si budovala odborné vzťahy.

– Kde si pokračovala v štúdiu po skončení strednej školy?

– Prijali ma na Vysokú školu súčasného tanca v Budapešti, kam som chodila dva roky. Pomaly, ale istými krokmi som objavila tanečný a divadelný život v Budapešti a stala som sa jeho súčasťou. No po dvoch rokoch som Budapešť vymenila za Brno, v tomto roku absolvujem bakalársky odbor tanec a pohybové divadlo na Janáčkovej akadémii múzických umení. Moje znalosti a vedomosti zo slovenčiny ma sprevádzali počas štúdia, po česky rozprávam ešte len na nízkej úrovni. Medzitým študujem aj na ELTE na odbore maďarský a anglický jazyk, tam ma čakajú už len štátnice.

– Zaujíma ťa popri tanci aj niečo iné?

– V posledných rokoch gymnázia som sa vedome chystala na túto dráhu, čo znamenalo veľa odriekania. Nie som človek slov, v tanci som našla najúprimnejší a najvhodnejší kanál na komunikáciu. Som iba na začiatku cesty, ale vždy ma zaujímala aj choreografia, teda tvorivá časť tanca, nielen vystupovanie. Dnes sa tieto dve súčasti často splietajú, hranice splývajú, pohybové predstavenie má vo viacerých prípadoch režiséra, vlastníka koncepcie, choreografia a pohybový materiál sa pripravuje v spolupráci s tanečníkmi. Touto cesto by som chcela rozptýliť aj mýty, podľa ktorých tanečníci nemusia používať hlavu. Vo zvýšenej miere to platí na súčasný tanec, bez rozmýšľania to nejde.

– Aby sme vysvetlili laikom, ktorým možno v súvislosti s pojmom tanec napadne ľudový tanec alebo balet – ako by si definovala to odvetvie tanca, ktoré reprezentuješ?

– Súčasný tanec môže čerpať zo všetkých tanečných a pohybových štýlov, buď z ľudového tanca alebo z baletu, ale aj z bojového umenia, akrobacie, atď. Nemá meravé, nepružné obmedzenia, ako už spomínané štýly. V podstate je to divadelné umenie, ale čoraz častejšie sa mu venuje aj mimo divadla. Náš súbor, Ziggurat Project sa venuje tiež tomuto, tvoríme miestne špecifické všeumelecké predstavenia. Choreografi súčasného tanca neustále rozvíjajú svoj pohybový jazyk, hľadajú svoju výskumnú oblasť a experimentujú, ponárajú sa do neznáma. Ani neviem, to je také, ako opýtať sa, čo je to súčasné umenie. Nedá sa definovať. Je to vlastne neustále hľadanie vhodných pohybov, foriem, toho, aby sme vyjadrili niečo zo sveta.

– Spomenula si Ziggurat Project, čo je vlastne tvojím stálym „pracoviskom“. Kedy a s akým cieľom vznikol a kto tvorí tento súbor?

– Ziggurat Project vznikol v roku 2013, zakladali sme ho traja, Gergő Lukács, Eszter Flóra Sarlós a ja. Každý z nás je tanečník, naším cieľom ale bolo od začiatku vytvoriť všeumelecký projekt a predstavenia, v ktorých prebieha dialóg medzi predstaviteľmi jednotlivých druhov umenia, ale aj medzi divákmi a performermi. Preto naše predstavenia sa vedome uskutočňujú mimo divadelného priestoru, na verejnom priestranstve a v spoločenských priestoroch. Tancovali sme už v kníhkupectve v Budapešti, na schodoch Maďarského národného múzea, našu živú výstavu sme predviedli vo viacerých galériách. K našej zakladajúcej skupine sa ako stáli členovia pridali traja herci, traja vizuálni umelci, spomedzi vracajúcich sa umelcov sú hudobníci aj básnici.

– Tvoje sídlo je Maďarsko, ale študuješ externe v Brne, nedávno si sa vrátila z pobytu v Bruseli a často sa zúčastňuješ na medzinárodných projektoch, školeniach. Predpokladám, že počas týchto ciest si sa zoznámila aj so slovenskými tanečníkmi a so slovenským tanečným životom. Aké kontakty máš s nimi? Čo pre teba znamená medzinárodná spolupráca?

– Uplynulý polrok som strávila v Bruseli, na školení strediska súčasného tanca Danscentrumjette, kam som sa dostala prostredníctvom JAMU, so štipendiom Erasmus. Tu som sa dostala do akropoly súčasného tanca. Mohla som sa učiť od tých najlepších zo sveta tanca a divadla, ktorí prišli zo všetkých kútov zemegule. Zaujímavosťou je, že tanečný súbor Les SLovaKs pozostávajúci z piatich slovenských emigrantov je veľmi úspešný a populárny. Ale aj maďarskí tanečníci sú pravidelnými účastníkmi medzinárodnej tanečnej sféry. Na mojom bakalárskom predstavení pod názvom Bunny wants to die som pracovala spolu s dvoma maďarskými tanečníkmi Ákosom Kalmároma Krisztinou Szirtesovoupočas môjho pobytu v Bruseli, skúšky teda prebiehali v troch krajinách. Medzinárodná spolupráca osvieži, oživí tvorivý proces, je veľmi inšpiratívna. V Brne mám slovenských aj českých spolužiakov, s nimi som spolupracovala taktiež na veľkom všeumeleckom projekte s názvom Médeia. Inak do slovenského súčasného tanečného života som prvýkrát nazrela v rámci L1 danceFest, ktorý sa organizuje každý rok a na medzinárodnom tanečnom festivale SzólóDuó, na ktorý pravidelne zavítajú aj slovenskí umelci. V tomto roku som dostala príležitosť od vedúcej Spolku L1 Márty Ladnyánszkej, aby som sa zúčastnila na festivale nového slovenského divadla a tanca v Žiline, čo sa javí ako výborná možnosť na to, aby som ešte hlbšie spoznala slovenských umelcov. Podľa mňa slovenská tanečná sféra je čoraz silnejšia, viacerí tanečníci sa vracajú po svojom zahraničnom štúdiu a pôsobení a prinášajú so sebou nové impulzy. Na upevnenie sú potrebné také organizácie a strediská súčasného umenia, akým je Stanica v Žiline, alebo KAIR v Košiciach, kam pôjdeme v auguste so Ziggurat Projectom na pozvanie Zuzky Kotikoveja Petry Houskovej.

– Ako ste sa dostali do rezidenčného programu a na čom budete pracovať v Košiciach?

– Minulé leto sme sa so súborom zúčastnili na trojtýždňovom rezidenčnom programe vo Francúzsku, kde sme sa zoznámili s jednou slovenskou skupinou, ktorej členovia sa zaoberajú výtvarným umením. Oni nás pozvali, mňa aj moju kolegyňu Flóru Eszter Sarlós na košickú umeleckú rezidenciu, kam cestujeme v auguste a strávime tam dva mesiace. Budeme pracovať v rámci maďarsko–slovenskej spolupráce FLOATING na interaktívnom predstavení. Budeme spolupracovať s košickým new media umelcom Matejom Ivanoma doktorandom HAMU a zároveň výborným saxofonistom Mirom Tóthom.

– Ešte máš pred sebou magisterské štúdium. Kde chceš pokračovať a ako a kde si predstavuješ svoju budúcnosť?

– V štúdiu by som chcela pokračovať v Brne na JAMU. V decembri cestujem ako rezidentka Spolku L1 do Berlína na III. Festival maďarského súčasného tanca, kde budem prezentovať svoje skoršie sólo pod názvom „This thing here is complex (and good to be sold)“, a vrátim sa aj do Bruselu. V rámci projektu Ziggurat pracujeme na tom, aby sme sa stali partnermi vo viacerých medzinárodných koprodukciách. Ja sa plánujem ponoriť do svojej výskumnej oblasti, čo je neosobitnosť a osobitnosť tela tanečníka. Chystám sa na nové sólo, do práce by som chcela zapojiť aj slovenského výtvarného umelca.

– Na záver sa vráťme ešte k blízkej budúcnosti: kde všade sa môžu s tebou stretnúť tí, u ktorých si vzbudila záujem o súčasný tanec?

– So Ziggurat Projectom sa predstavíme 27. a 28. augusta v Senondreji, popri tom už pracujeme na novom predstavení, na spomenutom FLOATING, jeho predpremiéra bude 19. septembra na jubilejnom L1danceFest. Následne s predstavením cestujeme do Banskej Bystrice, kde ho budeme prezentovať 30. septembra na festivale TRAKT. V Košiciach vystúpime 1. októbra na Whight Night. Tento projekt je mimochodom aj bakalárskou prácou mojej kolegyne Eszter, ktorá študuje na parížskej univerzite, a s týmto projektom bude pravdepodobne pokračovať budúci rok s francúzskymi umelcami.

(kan)

Foto: Sam Matysen, Mara Gaur, Edit Kozár