Novohradčania si pripomínajú 150. výročie narodenia spisovateľky

Spisovateľka Božena Slančíková Timrava, prozaička, autorka poviedok, noviel a dramatických diel, sa narodila pred 150 rokmi 2. októbra 1867 v novohradskej vrchárskej obci Polichno, v rodine evanjelického farára Pavla Slančíka. Rodine sa narodilo jedenásť detí, ale len šesť z nich sa dožilo dospelého veku. Pavel Slančík bol národne uvedomelý Slovák – v roku 1863 na počesť pokresťančovania Slovanov a založenia Matice slovenskej, ktorej bol zakladajúcim členom, zasadil pred kostolom lipu. Táto lipa dodnes skrášľuje prostredie okolo kostola. Božena Slančíková dve zimy chodila do školy, kde ju učil Daniel Bazovský. Základy však dostala od otca Pavla, ktorý denne učil svoje deti od 9. do 11. hodiny čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis a okrem slovenčiny aj po nemecky a maďarsky. Na konci každého školského roku chodili deti na exámen (záverečné skúšky). Po týchto edukačných základoch sa už deti učili z kníh riadne ako v škole. Do štvrtej meštianskej Božena chodila do Orphanidesovej školy v Banskej Bystrici. Najradšej však bola doma a ako farárske dieťa sa sústavne vzdelávala, čítala a venovala domácim prácam. Do svojich 20 rokov prečítala desiatky diel od vtedajších slovenských autorov a z časopisov čítala najmä Slovenské pohľady. Krátkou prózou sa najskôr uviedla v peštianskych Slovenských novinách. V roku 1895 ju oslovil Jozef Škultéty, redaktor Slovenských pohľadov a hneď v roku 1896 napísala novelu Pomocník. Už v roku 1895 darovala Živene tri handričkové bábiky v polichnianskom kroji. Keď v roku 1898 za príspevky v Slovenských pohľadoch dostala prvý honorár, dala v Polichne za 2 dukáty pozlátiť ošúchaný bohoslužobný kalich. Za zmienku však stojí, že v Polichne 20. marca 1887 vyšiel rukopisný časopis vydávaný dcérami Pavla Slančíka a mal názov Ratolesť. Božena Slančíková od roku 1898 začala už používať pseudonym Timrava, od názvu studničky (Cimrava) v polichnianskom chotári. Ako sama uviedla, písať literárne začala v dvadsiatom treťom roku. Po smrti otca, ktorý zomrel v nemocnici v Balašských Ďarmotách, v čase keď aj ona tam ležala, s matkou sa roku 1909 presťahovala do susednej Ábelovej, kde jej brat Bohuslav, dvojča, bol farárom. V apríli 1910 zhorel Pavlisov dom, v ktorom spisovateľka bývala a potom deväť rokov bývala v dome Márie Kúkelovej. Až po prevrate roku 1919 začala pracovať ako opatrovateľka v ábelovskej detskej opatrovni – materskej škole, do ktorej sa roku 1929 presťahovala na bývanie. V tejto budove je teraz Timravin dom. Nikdy sa nevydala. Až do svadby svojho brata Pavla mu viedla domácnosť v Slovákmi obývaných Teranoch (Terény), kde bol farárom. Aj on počas pobytu v Polichne literárne tvoril. V pozostalosti jeho sestry Boženy sa zachoval zošit s titulom Práce Pavla Slančíka 1883, kde okrem básní sú v ňom aj dve veselohry Zlý začiatok, dobrý koniec a Dnes žiak, zajtra vojak. Božena Slančíková Timrava odišla do dôchodku roku 1929, no v Ábelovej žila až do októbra 1945, kedy sa presťahovala k neteri Zlate Petrivaldskej-Slančíkovej do Lučenca. Tá bola dcérou jej brata Bohuslava. Spisovateľka celé tvorivé obdobie však prežila v dvoch vrchárskych dedinkách Polichno a Ábelová. Keď som Zlatu Petrivaldskú v apríli roku 2010 navštívil v jej lučeneckom byte, mala 96 rokov. – Do roku 1945 sme s ňou v Ábelovej žili v susedstve, ona v budove bývalej materskej školy a my v učiteľskom byte v budove školy. To znamená, že sme boli spolu denne. Keď po skončení vojny v roku 1945 sa Lučenec opäť vrátil do Československej republiky, hneď na jar sme sa presťahovali do Lučenca, kde manžel učil na učiteľskom ústave. Tetu Boženu sme volali, aby sa hneď s nami presťahovala aj ona. Jej sa však nechcelo, lebo toto mesto považovala stále ako maďarské. Až na jeseň, keď prichádzala zima a nemala s čím v byte kúriť, neraz bola nútená prikurovať aj svojimi knihami, sa rozhodla prísť za nami. Starostlivosť o ňu pripadla v susednom byte nám, a tak ja som sa o ňu denne starala až do jej smrti v roku 1951. Teta bola veľmi uzavretá a veľmi málo o sebe a svojom diele rozprávala. Ťažko znášala, že sa synovia jej brata Pavla Slančíka pomaďarčili aj priezviskom. Rok po smrti otca si jeden zmenil priezvisko na Szentpáli a druhý na Szanday. Keď sa tety naše deti na niečo z jej tvorby pýtali, ona odpovedala: „Ja som už zložila svoje pero a teraz ho nechávam vám“ - zaspomínala si pani Zlatka, v tom čase najstarší žijúci potomok slančíkovského rodu na Slovensku. Ďalší potomkovia po Szentpáliovcoch a Szandayovcoch žijú v Maďarsku a Nórsku a po Bohuslavovi, okrem Slovenska aj v Paraguaji.

Literárne dielo Boženy Slančíkovej Timravy, okrem začínajúcej poézie a rukopisných pesničiek spočíva hlavne v próze, v ktorej do roku 1956 vyšlo knižne z jej pera 32 poviedok a noviel. Celý život zostala slobodná, aby sa naplno mohla venovať literárnej tvorbe. Novela Všetko za národ je autobiografickým zhrnutím príhod v rodine, kde sa jej túžba pracovať pre národ po svojich počiatočných pochybnostiach splní tým, že si nachádza miesto na národnom poli, stáva sa spisovateľkou a osvojuje heslo, ktoré sa stáva názvom novely. Medzi poviedky z dedinského prostredia patria napríklad Skon Paľa Ročku, Na jednom dvore, Márnosť všetko, Žiadna radosť... a medzi Pánske poviedky Ťažké položenie. V próze uplatňovala novátorsky spôsob písania a nový výraz textu, kde so sarkazmom zobrazovala pomery v slovenskej národne orientovanej spoločnosti a kritický opísala jej malomeštiacke móresy. Dielo spisovateľky sa zaraďuje do druhej vlny literárneho realizmu. Posledné leto bola Timrava v kúpeľoch Sliač. 20. novembra 1951 dopoludnia ju u Petrivaldských postihla prvá mozgová príhoda. Po týždennom zápase 27. novembra 1951 umrela. Pohreb sa konal 30. novembra a na ňom rečníkmi boli Ondrej Klokoč a Michal Lajčiak. Pozostalosť po spisovateľke Božene Slančíkovej Timrave prevzal pre Literárny archív Matice slovenskej Ivan Kusý. Pri príležitosti 80. (1947) narodenín spisovateľke bol udelený titul národná umelkyňa. V roku 1949 bolo gymnázium v Lučenci pomenované po nej. Jej meno nesú aj ulice vo viacerých slovenských mestách.

Rok Timravy sa začal v jej rodisku

Polichno má dnes iba 120 obyvateľov, ale o spisovateľkinu rodnú budovu fary, budovu školy a pamätnú studničku Timrava sa stará obec na čele s jej starostom Pavlom Kyseľom. Obec Polichno a Novohradské osvetové stredisko v Lučenci k 150. výročiu narodenia spisovateľky vypracovali projekt na pripomenutie si jej života a diela, ktorý podali na Fond na podporu umenia. Rok 2017 nazvali Rokom Timravy. Projekt po schválení umožňuje organizátorom zrealizovať v priebehu roka cyklus rôznych kultúrno-spoločenských, výchovných a odborných podujatí. Jedno z prvých sa uskutočnilo v prvom májovom týždni v prírodnom prostredí, pri prameni – studničke Timrava. V programe pred množstvom prítomných účastníkov účinkovali aj organizátori podujatia, jazykovedci, spisovatelia, herci, režiséri a dramaturgovia Divadelného súboru Timrava v Lučenci. Na poučnom spomienkovom podujatí, spevom a hudbou program spestril folklórny súbor Dubkáčik z Buzitky.

Timrava bude v Novohrade rezonovať celý rok

Už od februára sa na stránkach printového spravodajcu REKUS a na web stránke NOS uverejňujú články zo života a tvorby spisovateľky. V júni a septembri organizátori pripravujú čítačky z diel spisovateľky, začiatkom októbra seminár na tému „Život a dielo B. S. Timravy“, na ktorom už potvrdili účasť poprední jazykovedci a literárni vedci. V sobotu 7. októbra je plánovaná výtvarná súťaž Maľujeme Timravu a literárno-turistické podujatie Timravin chodníček.... Koncom októbra pripravuje spolok Živena vedeckú konferenciu v Lučenci. Taktiež slovenská pošta má v emisnom pláne vydať 2. októbra známku tejto významnej literárnej osobnosti.

Ján Jančovic

Foto: autor, internet