Stretáme ju na rôznych podujatiach budapeštianskych Slovákov. Nie je to náhoda, že je členkou Slovenskej samosprávy XX. obvodu hlavného mesta. Napriek tomu, že má po osemdesiatke a pri chôdzi potrebuje oporu, s ktorou sa nedá chodiť po schodoch, je neustále činná na národnostnom poli. Judita Oláhová Kušniarová, alebo ako ju mnohí poznáme, teta Jutka.
Narodila sa v roku 1936 na sálaši neďaleko Sarvaša. Veľa ju srdečne, v dobrom spomínali 6. mája na Slovenskom národnostnom dni v Čabačude, kde pred 20 rokmi spolu s učiteľkou materskej školy Alžbetou Majorovou založili spevácky spolok a citarový krúžok.
Vyrastala na sálaši u tety, ktorá nemala deti, preto ju mamička, takpovediac, „prepožičala“ svojej staršej sestre, ktorú volali Ňaninka. Do školy chodila malá Jutka každý deň 3 kilometre pešo ta a 3 nazad. Neskôr navštevovala školu v Sarvaši, kde spolu so sestrou bývala v internáte. Usilovne študovala, až sa z nej stala učiteľka na základnej škole, potom sa angažovala v spoločenskom živote a opäť sa vrátila do školy. Ani v staršom veku nesedí nečinne pri peci, je aktívnou členkou slovenského voleného zboru. Sem-tam sa posťažuje na zdravie, ale keď ju požiadame, aby si zaspomínala na svoje detstvo, zabudne na všetky neduhy.
– Ešte pred odchodom do školy som musela napásť kravu, ovce, husi, nakŕmiť sviňu, aby mohla kojiť prasiatka. My sme chodili do sálašskej školy, kde bolo osem tried v tej istej miestnosti. Pani učiteľka, volala sa Éva Patakyová, vždy začínala prvákmi, my ostatní sme zatiaľ dostali samostatnú úlohu. Nemali sme knihy. Ona si osnovy urobila tak, že to boli priam učebnice. My sme si pozorne opisovali jej poznámky, pričom sme museli dbať o to, aby sa zošit nezamazal. Z takto získaných vedomostí a skúseností som žila ešte aj v učiteľskom ústave. Do ôsmej triedy som už chodila do Sarvaša. Kvôli sestre, ktorá vtedy išla do tretej. Mojím triednym bol Juraj Snida. Popri vyučovaní študoval, bol dve – tri hodiny pred nami, aby nám mohol po slovensky prednášať. Bol šťastný, že si doniesol z rodičovského domu slovenčinu. Sálašskí učitelia dbali o svojich žiakov. Kto bol schopný a rodičia si to mohli dovoliť, toho nahovorili, aby študoval ďalej. Pán učiteľ nás piatich nahovoril, aby sme išli študovať do učiteľského ústavu do Budapešti.
– Páčilo sa vám veľkomesto?
– Bola som vyľakaná. Vravela som svojej krstnej, nech mi nechá toľko peňazí, aby som si mohla kúpiť lístok domov, keby som nevydržala. Ona mi odvetila, že nech sa rozhliadnem, opáčim veci, o mesiac ma príde navštíviť a dovtedy sa rozhodnem, či zostanem. Zostala som. Riaditeľom žiackeho domova bol Mário Chytil. Bol to veľmi príjemný človek. Do ústavu prišli žiaci z Peterky, z Nového Mesta pod Šiatrom, zo Šóškútu, z Pilíša a my zo Sarvaša – Júlia Abonyiová, Mária Bobvošová, Ján Blaško, Ondrej Gažo a ja. Júlia sa volala pôvodne Adamovská, len po prvej svetovej vojne si musel jej otec pomaďarčiť meno, aby mohol zostať na svojom pracovisku. Keď sme boli štvrtáci, naši učitelia nás nabádali, aby sme išli ďalej študovať na univerzitu. Ja som si to nemohla dovoliť, hoci som sa pomerne dobre učila. Starší brat bol na vojne, sestra a mladší brat v Sarvaši v škole, ja som musela ísť zarábať. Suseda nám vypomáhala, aby mi mama mohla občas poslať balík, alebo zaplatiť študentský domov. Založila nás, kým kurence alebo holúbky dorástli, či kým mama predala vajcia alebo obilie. Za metrický cent (100 kg) pšenice dostala 51 forintov a ja som platila za internát 50 mesačne. Teraz sa to tak vidí, že sú to drobné, ale vtedy to bol veľký peniaz. Moja triedna z učiteľského ústavu Eva Királyová ma chcela nahovoriť, aby som pokračovala v štúdiu, vraj aj štipendium dostanem. Predsa som to nemohla urobiť svojim rodičom. Po skončení ústavu som sa dostala do Veľkého Bánhedeša. Tamojšia škola sa postupne rozrástla na viactriedku. Keď sme tam už boli tri učiteľky, ja som sa stala vedúcou slovenskej školy, ktorá patrila pod Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Raz za mesiac – za dva nás zavolali do Budapešti na poradu. Prednášal nám vtedajší predseda zväzu Ján Knihár.
V roku 1962 som sa stala vychovávateľkou v slovenskom žiackom domove v Sarvaši. Riaditeľkou a mojím vzorom bola Mária Snidová Petrášová. Bola som nesmierne šťastná, že ma v učiteľskom ústave naša telocvikárka pani Latorczaiová „nakazila“ láskou k ľudovému tancu. Vo voľnom čase som učila svojich žiakov tancovať. Mali sme z toho veľa radosti, najmä klobúkový a lyžicový tanec bol veľmi obľúbený. Dostali sme niekoľko metrov tkaniny a farebné nitky, preto som založila výšivkársky krúžok. Dievčatá nadšene vyšívali zásterky a vankúšiky.
– Potom ste sa dostali do Čabačudu, kde ste založili populárne hudobné teleso.
– To bolo až koncom 90. rokov. Do Základnej školy v Čabačude ma premiestnili v roku 1965. Vyučovala som vo vyšších ročníkoch. Na každú hodinu som sa musela chystať ako na skúšku. Okrem toho som dostala na starosť pionierov, na čo ma v učiteľskom ústave nepripravili. Musela som vymyslieť, ako to robiť, aby schôdzky neboli ako školská hodina, ale skôr ako vážna zábava. Ťažkosti sme zdolali. Koncom roka boli zlatým klincom spoločnej práce tábory a výlety. Časom som sa zoznámila s rodinami žiakov, navzájom sme si jeden druhého obľúbili, vážili, preto došlo k tomu, že ma zvolili do obecnej rady a v ďalšom volebnom období som sa stala jej predsedníčkou. Od roku 1971 až do konca roku 1981 som vykonávala prácu úplne iného charakteru. V tom čase boli obce, ktoré podporovali zo štátneho rozpočtu, ale aj také, čo z dotácií iba živorili. Človeka až duša bolela, že celé rodiny nemali nijakú perspektívu a ja som im nevedela pomôcť. Aj Čabačud mal byť vymazaný z mapy. V tej dobe sme mali v 1. a 2. triede striedavé vyučovanie, keďže sme nemali dosť miestností. Dedina bola malá aj mladá, sotva polstoročná. Chceli sme rozšíriť školu, ale nemali sme z čoho. Ľudia pochopili našu snahu a chopili sa činu. Na výzvu „Jeden deň za školu, jeden za škôlku“ zareagovali celé brigády. Zo zárobku venovali peniaze, prihlásili sa aj na prácu. Celé brigády, klub mládeže, klub seniorov. Ešte i dnes mám pred očami troch sedemdesiatnikov Pavla Medveďa, Pavla Litvaia a Pavla Réteša. Prišli s rýľom, čakanom a lopatou. Keď som sa opýtala, pre koho to robia, povedali, že pre vnukov. Od dojatia mi ešte aj teraz slzy vyhŕknu. Vybudovali sme dve učebne, jednu knižnicu, kachle sme vymenili za ústredné kúrenie, v škôlke sme vybudovali triedy pre 3 skupiny. V tom čase sme mali toľko detí, že v každom ročníku boli paralelné triedy. V škôlke bolo na 75 povolených 130 detí a v škole sme mali 386 žiakov. Každý ôsmak pokračoval v štúdiu, najnadanejší sa dostali na vysoké školy. Stali sa z nich učitelia, lekári, výtvarní umelci, kvalifikovaní odborníci v rôznych profesiách. Ale nevrátili sa späť. Okrem školy sa nám podarilo vybudovať ordináciu zubného lekára, 5 služobných bytov, rozšírili sme vodovodnú a elektrickú sieť, postavili sme kuchyňu, kde denne varili 200 porcií jedla a jedáleň pre 100 stravníkov. Tá kuchyňa ešte aj teraz funguje a dodáva stravu do miestnych inštitúcií.
– Potom ste sa zase vrátili do školy?
– Za desať rokov sa v školstve udiali mnohé zmeny, preto som mala zase nové úlohy za katedrou. Aby mi nebolo dosť, prišili mi aj vedenie kultúrneho domu. Dopoludnia tu mali školáci telocvik, ale popoludní priestory zaľudňovali spoločenské organizácie, ako klub dôchodcov, klub mládeže, spolok viacdetných rodín, organizácie postihnutých, či šachisti.
– Predpokladám, že činnosť speváckej skupiny mala významný vplyv na národnostný život v obci.
– Najskôr sme organizovali „večierky“, vystupovali sme na obecných oslavách. Potom sme založili Spolok čabačudských Slovákov a nakoniec sme si zvolili päťčlennú slovenskú samosprávu. Ako najstaršia som sa stala predsedníčkou zboru. Potom mi, žiaľ, choroba zabránila pokračovať v práci v Čabačude. Ale nový, omladený zbor ďalej úspešne pracuje. Deti sa už učia slovenčinu aj v škole a zvábil ich program Spievanky a veršovačky. Okrem toho vznikla skupina malých citaristov a tanečná skupina.
– Ako ste sa zoznámili so svojím manželom?
– Vďaka jeho bratovi, ktorý bol mojím kolegom. Keď som chodievala do hlavného mesta na porady, rodičia kolegu po mne posielali balíky synovi a dcére, bývajúcim v Pešti. Nuž, brat môjho kolegu Miklós sa mi odvďačoval za „poštársku službu“ to lístkom do divadla, to pozvaním na večeru. Najskôr len v Pešti a potom aj doma. Jeho rodina patrila k presídlencom z Československa, akých bolo v Bánhedeši 80 percent. Jedna z ich bývalých susediek ma vystríhala, že to nie je partner pre mňa, vraj Oláhovci sú príliš diví. Aj jeden druhého by boli utopili v lyžičke vody, nie to ešte Slovákov!
– Jej obavy boli oprávnené?
– Ukázalo sa, že do určitej miery áno. Nepáčilo sa mu, keď sme sa s mamou zhovárali po slovensky. Keď sa nám narodila staršia dcéra Borka, povedal jej, že sa preto zhovárame po slovensky, aby nám nerozumeli. Keď som chcela dcéry priúčať slovenčine, odvolávali sa na otca a jeho slovo bolo sväté. V dospelom veku mi vyčítali, že som ich nenaučila po slovensky, hoci pre iné deti som bola vždy príkladom.
– Teraz bývate u mladšej dcéry v Budapešti?
– Staršia dcéra doopatrovala otca. O mňa sa stará mladšia dcéra Veronika. Ja jej zas pomáham s najmladšou dcérkou. Dokiaľ viem, dokiaľ ma bude potrebovať. Čas však letí. Slovenské porekadlo tvrdí, že „Staroba – hotová choroba.“ Mám čoraz menej síl, preto neviem, dokedy vytrvám. Dostala som veľa lásky, podporovali ma mnohí známi a som im za to veľmi vďačná.
Možno bol taký čas, že sa teta Jutka rozcítila, posmutnela. Aj sa „zastrájala“, že v najbližšom cykle už nadobro prestane s činnosťou v samospráve. Nadnes pookriala, potešila sa správam o oslavách 20. výročia čabačudského súboru. Okrem toho opatruje malú vnučku, ktorej nedávno vybrali mandle. Práca okolo nej, ale aj v slovenskej samospráve XX. obvodu, jej dodáva energiu a chuť do života. Nech jej zdravie slúži ešte dlhé roky.
Za rozhovor ďakuje Erika Trenková
Foto: autorka a archív Judity Oláhovej Kušniarovej