Stretli sme sa na vedomostnom kvíze Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti. Zvedavo som sa predsedníčky Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti vypytovala na krásne bábiky, ktoré vraj má doma.

„Mám, zo šúpolia,“ odpovedala. „Ba celú predizbu mám zariadenú v ľudovom štýle. „Šúpoľky“ vám rada ukážem, kým z nich ešte niečo zostane, lebo sa s nimi hrali všetky deti, ktoré u nás vyrástli alebo nás navštívili.“

Chopila som sa možnosti a o pár dní som zazvonila v mestečku na západ od Budapešti, v Budaörsi. Na bránke je medená tabuľka s menami majiteľov starostlivo udržiavaného, pekného domu. Zoltán Horváth a Júlia Horváthová. Takto, po slovensky. – Túto menovku mi dal vyrobiť manžel – dodala pani Julka –, veď aj tak tu každý vie, že som Slovenka. Množstvo ľudí ku mne chodilo na hodiny slovenčiny. Podaktorí len zo zvedavosti, pre vlastné potešenie, iní potrebovali slovenčinu k práci.

– Váš manžel mi prezradil, že ste sa zoznámili tu, v meste, na nejakej zábave.

– Áno, odvtedy sa smejeme, že tam by mala byť umiestnená pamätná tabuľa. Vtedy som už skončila inštitút v Martine a bola som učiteľkou. Rok som učila na Orave, v Oravskej Polhore, v poslednej dedine na Slovensku. Len trikrát denne tam chodil autobus. V tej dobe ma pozval strýko, aby som uňho strávila prázdniny. Ten strýko mal spolu s bratom namierené do Argentíny. Lenže z Bystrice sa dostali iba do Pešti, svoje plány zmenili kvôli pekným dievčatám, jedna bola Nemka a druhá Maďarka. Jedna moja stará mať, Jáseková, pôvodne zo Slavónska, vychovala päť detí, ktoré prišli o otca vo vojne. Druhá starká, Horánska, po otcovi som aj ja bola Horánska, ich mala šesť a tiež bola vdova. Tých 10 strýkov, ujov a tiet žije roztrúsených po celej bývalej monarchii. Aj hovoria všelijakými jazykmi, ktoré som ja počas svojich mladých liet pochytila. Nuž, na druhý deň po mojom príchode do Budaörsu usporiadali anenský bál. Tam ma odprevadil môj o dva roky mladší bratranec, ktorý ma požiadal o tanec. Ja som bola zvyknutá na polky a valčíky a tu sa tancoval rock’n’roll. Úplne som sa z toho spotila. Bratranec tancovať veľmi nevedel, len ma natriasal a mykal, až sa bolo zle na nás pozerať. Vlastne vtedy ma môj muž „vyslobodil“ z toho utrpenia. Vraj som ho očami prosila o pomoc. Inak Zoltán nebol z tých, ktorí chodievali na takéto tancovačky. Ale práve v ten večer vystupovala skupina, ktorá vyhrala súťaž „Ki mit tud“ (Kto čo vie), v tej dobe veľmi populárny zábavný program, ktorý vysielala aj televízia. Vtedy sa začalo naše priateľstvo. On mal v tom čase snúbenicu, aj ja som mala nastávajúceho. Kým som tu bola na prázdninách, stretávali sme sa, potom sme si dopisovali a navštevovali sme sa. Napokon sme sa 13. decembra, na Luciu, roku 1969, zobrali.

– Kedy ste sa naučili po maďarsky?

– To je ďalšia stať nášho spoločného života. Zoltán nikdy nevedel, či dostane čaj, tea, alebo mlieko, tej. Veľmi usilovne som sa učila, aby som čo najlepšie a čo najskôr urobila rozdielové skúšky, aby mi uznali učiteľský diplom. Možno ste počuli meno Sándor Hernády, to bol postrach vysokej školy. Veľmi mi „osladil“ život. Koniec koncov, zvládla som to, síce s malou dušičkou, a bola som prvá Nemaďarka, ktorá u neho zložila skúšku.

Nikdy jej nebolo dopriate učiť v Maďarsku po slovensky v škole

– Vaši synovia sa tiež naučili po slovensky?

– Najstarší nemal na výber, vtedy som ešte neveľmi vedela po maďarsky, keď sa narodil. Hoci dovtedy, kým som sa nepresťahovala do Maďarska, sme s manželom hovorili po nemecky. Potom náhle zabudol na nemčinu. Ale videli ste, dokonca aj počuli, vie pekne po slovensky.

– Mne povedal, že mal prácu v Košiciach – provokovala som trochu.

– Nuž, prácu získal práve preto, lebo už vtedy vedel po slovensky –odvetila mi pani Julka. – Vrátiac sa k synom, najstarší hovoril po slovensky prirodzene. Potom študoval v Prahe. Dnes je diplomatom v Sofii. Stredný, Martin, ako dieťa veľmi nechcel hovoriť. Bránil sa. Keď sme boli v Iraku, v medzinárodnej spoločnosti svojich rovesníkov prišiel na to, že vďaka slovenčine sa dorozumie s deťmi mnohých ďalších národností. Dokonca im neraz tlmočil. Mal veľmi dobrého kamaráta Poliaka, priam na celý život. Ešte aj teraz, keď už je Martin stavebný inžinier a uznávajú ho aj v zahraničí, sa priatelia. Najmladší, Bálint, je ekológ a zamestnanie, v ktorom pracuje, získal vďaka tomu, že vie po slovensky. Sme na nich pyšní, naši synovia sú úspešní a majú krásne, talentované deti. Máme sedem vnúčeniec. Hovoria mi starkási.

– Počas svojej profesijnej práci ste učili v slovenskej škole?

– Krátko, hádam tri roky, som robila vychovávateľku. Raz som dostala prísľub od riaditeľky Heleny Ruzičkovej, že od septembra budem učiť prvákov. Potom však svoj sľub odvolala. Zobrala na to miesto niekoho, kto nevedel po slovensky. So mnou sa vtedy takmer zrútil svet. Neskôr som sa ešte raz ponúkla do slovenskej školy v Budapešti, ale ma zas odmietli. Mojím žiaľom je, že slovenčina nie je patrične uznávaná. Okrem toho je smutné, ak človeka nedocenia práve tí, ktorí by sa vari aj tešiť mohli dobre pripravenému, zanietenému pedagógovi. Celý život som učila v maďarskej škole. Ešte aj v Iraku som učila v maďarskej škole pri veľvyslanectve. A bola som „niekto“, tak si vážili moju prácu.

Kuchyňa je svätyňa

Keď som prišla, pani Júlia práve dopekala medovníky. Voňavé, mäkučké, na vrchu s kôpkou slivkového lekváru a polovicou vlašského orecha.

– Počula som, že ste aj vynikajúca kuchárka s množstvom zozbieraných receptov.

– Rada varím a pečiem. Napríklad na Vianoce pripravujem veľa druhov pečiva. Vždy sú to však tri-štyri základné cestá, druhy, ktoré obmieňam. S obľubou používam piškótové cesto z bielkov. Keď mi zostanú bielky pri pečení alebo varení, uložím ich do mrazničky. Keď sa mi nazbierajú aspoň štyri, upečiem piškótové cesto, do ktorého pridám podľa potreby mandle, orechy, kandizované ovocie, čokoládu či kokos. Takto pečiem aj biskupský chlebík. Keď dám jednu vrstvu krehkého cesta a jednu vrstvu piškótového, už je z toho iný druh zákuska. U nás je obľúbená vianočná jedlička, ktorá chutila aj budapeštianskym slovenským dôchodcom na minuloročnom vianočnom stretnutí.

– Aj slivkový lekvár robíte?

– Nie, ten sa nedá variť len tak podomácky. Naozajstný, pravý slivkový lekvár sa varí v kotle. Do takého kotla sa zmestí aj 100 kíl slivák. Pravda, treba ich najprv umyť, vykôstkovať a dlhé hodiny variť. Tam, kde ho kupujem, sa naň špecializuje celá rodina. Varím všelijaké lekváre, džemy, marmelády, ale slivkový kupujem. To je obľúbený lekvár môjho muža.

– Nie sú to klebety, že máte slušnú zbierku receptov?

– Už predtým, ako som sa prisťahovala do Budaörsu, som zbierala všetky možné aj nemožné recepty, dokonca som mala slušnú zbierku aj od sestrinej svokry. Boli v peknej škatuli, hotový poklad. Svokor sa zľakol, že na ňom budem robiť pokusy s jedlami, aké som nikdy predtým nevarila. Upokojila som ho, že všetko, čo varím, viem dobre navariť. Vytlačené alebo napísané recepty som však používala menej zjavne. Niekedy až tajne. Nerada som varila z pamäti. Vždy sa pridržiavam receptov, tak, ako to má byť. Keď to niekto vymyslel a je to klasika, prečo by som to práve ja mala meniť? Pravdaže, čo varím – pečiem častejšie, to si už obyčajne dobre pamätám a napísaný recept mám len pre istotu. Neexperimentujem zbytočne. Všetko však pečiem a varím s radosťou, že tým poteším svoju rodinu, priateľov, hostí. Na tom si zakladám.

Za rozhovor ďakuje Erika Trenková

Foto: autorka